10. nedeľa v roku B – slovo k prvému čítaniu (Gn 3,9-15)

(Keď Adam jedol zo stromu,) 9 zavolal ho Pán, Boh, a povedal mu: „Kde si?“ 10 On odpovedal: „Počul som tvoj hlas v záhrade, naľakal som sa, pretože som nahý, a skryl som sa.“ 11 Opýtal sa ho: „Kto ťa upozornil, že si nahý, ak si nejedol zo stromu, z ktorého som ti jesť zakázal?“ 12 Adam odpovedal: „Žena, ktorú si mi dal za spoločníčku, dala mi zo stromu a jedol som.“ 13 Pán, Boh, povedal žene: „Čo si to urobila?“ Žena odpovedala: „Had ma naviedol a jedla som.“ 14 Tu povedal Pán, Boh, hadovi: „Pretože si to urobil, prekliaty budeš medzi všetkými krotkými a divými zvieratami. Po bruchu sa budeš plaziť a prach hltať po všetky dni svojho života. 15 Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom; ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.“
(Gn 3,9-15)

Úvodné slová o tom, že Adam jedol zo stromu, pochádzajú od zostavovateľov lekcionára a sú stručným zhrnutím predchádzajúcich riadkov (3,1-7). V ich centre bol strom poznania dobra a zla, ktorý (na rozdiel od stromu života) nemá paralelu v starodávnej blízkovýchodnej literatúre. Podľa niektorých biblistov (Nahum Sarna) je to dôležitý moment; v okolí Izraela išlo prostredníctvom symbolu stromu/rastliny života predovšetkým o prekonanie smrteľnosti, v Izraeli Boh cez svätopisca prostredníctvom symbolu stromu poznania dobra a zla zdôrazňuje morálku. Dráma ľudského života by sa tak nemala točiť okolo prekonávania mortality, ale okolo úsilia o moralitu.

Problém nebol v ovocí, ktoré by malo v sebe niečo škodlivé, ale v neposlušnosti človeka. Opäť je tu zaujímavé pozorovanie biblistov (G. J. Wenham), že bezprostredne po dialógu s hadom dochádza k výmene úloh. To, čo doteraz charakterizovalo Boha stvoriteľa je zrazu pripisované žene: najprv sa opakuje refrén, „Boh videl, že je to dobré“, potom žena videla, že ovocie je dobré; pred tým Boh vzal Adamovo rebro, potom žena vzala ovocie; a doteraz sa Boh staral o všetko, čo človek potreboval, napokon sú to obaja, muž aj žena, ktorí si sami urobili zástery. Obaja si doslova uzurpovali Božie výsady. Keď im potom Boh urobil kožené šaty, nanovo potvrdil svoje stvoriteľské práva.

Boh v našom čítaní nevstupuje na scénu ako špión, ktorý špehuje ľudí a čaká na ich prešľapy, veď sa za denného vánku prechádzal po záhrade (porov. Gn3,8). Boh prichádza nie ako nepriateľ, ale ako záchranca, resp. ako otec, ktorý sa prihovára svojmu dieťaťu: „Kde si?“ (3,9). Aj keď kladie otázky, je to skôr na spôsob známeho Chestertonovho detektíva o. Browna, než agentov bývalej ŠtB. Odpovede muža a ženy sú sebaospravedlňujúce. Písmo v tomto nie je naivné; žijeme vo svete, kde sa hľadajú chyby všade naokolo, len nie v sebe, a najčastejšie ich vidíme v druhých. Boh potom vyhlasuje kliatbu nad hadom (3,14) a zemou (3,17), ale človek nie je prekliaty.

V slovách, ktoré Boh adresuje hadovi, je ustanovené nepriateľstvo medzi hadom a ženou; ohrozená je hadova hlava a ľudská päta (3,15). Od čias Ireneja vidí kresťanská tradícia v tomto texte tzv. protoevanjelium – radostnú zvesť o víťazstve nad zlom a proroctvo o Márii a jej synovi Ježišovi. Je obsahom našej viery, že spása prišla v osobe Ježiša Krista narodeného z Márie. On svojou poslušnosťou Otcovi porazil zlo, hriech. A tento poslušný Ježiš v nedeľnom evanjeliu odkazuje tých, čo sú okolo, na poslušnosť – kto plní Božiu vôľu, je takpovediac v rodinnom vzťahu s ním (Mk 3,25). Toto je opak neposlušnosti, ktorou zhrešil človek v raji, keď pred Božou vôľou uprednostnil svoju. Plnenie Božej vôle je naším víťazstvom a požehnaním.

Jozef Kohut 8. 6. 2018
foto: Anna Hodovanecová