21. nedeľa v roku B – slovo k prvému čítaniu (Joz 24,1–18)

1 Jozue zhromaždil všetky izraelské kmene do Sichemu a zvolal starších, kniežatá, sudcov a dozorcov. Oni predstúpili pred Boha 2a a Jozue povedal všetkému ľudu: 15 „Ak sa vám nepáči slúžiť Pánovi, tak si dnes vyberte, komu chcete slúžiť: či bohom, ktorým slúžili vaši otcovia v Mezopotámii, a či bohom Amorejčanov, v ktorých krajine bývate. No ja a môj dom, my budeme slúžiť Pánovi.“ 16 Ľud odpovedal: „Nech je ďaleko od nás, že by sme opustili Pána a slúžili cudzím bohom. 17 Veď Pán je náš Boh. On vyviedol nás a našich otcov z egyptskej krajiny, z domu otroctva. On robil pred našimi očami veľké znamenia a chránil nás celou cestou, po ktorej sme išli, a medzi všetkými národmi, uprostred ktorých sme prechádzali. 18b Aj my teda budeme slúžiť Pánovi, lebo on je náš Boh.“
(Joz 24, 1–2a.15–17.18b)

Zem bude Izraelu darovaná

Kniha Jozue hovorí o vstupe Izraela do Zasľúbenej zeme a o jej rozdelení jednotlivým kmeňom. Udalosti zaznamenané v tomto biblickom spise sa zvyknú označovať aj ako obsadenie, či dobytie Kanaánu, ale pri pozornom čítaní objavíme, že lepšie by bolo hovoriť o darovaní. Sú to dejiny, ale nie obyčajné, lež posvätné, t. j. dejiny spásy. Kľúčom pre správne čítanie všetkého, čo v knihe nasleduje je prvá kapitola, kde najprv Boh Jozuemu opakovane zdôrazňuje, že zem im dáva on a Jozue to následne referuje všetkému ľudu; vybojovanie, ani dobytie sa tu vôbec nespomína. Veci teda nedáva do pohybu vojenská sila Izraela, ale láska Boha voči jeho ľudu a vernosť prísľubom, ktoré dal patriarchom.

Silný a udatný Jozue – vzor v prijímaní Božieho daru

V tejto súvislosti je dôležitý ešte ďalší rozmer; Boh pred prejdením cez Jordán tri krát povie Jozuemu, aby bol silný a udatný (1,6.7.9), ale táto sila a udatnosť je bezprostredne špecifikovaná nie ako bojová zručnosť, ale ako bedlivé zachovávanie celého Mojžišovho zákona (1,7–8). Po charizmatickom Mojžišovi dostáva Izrael nového vodcu, ktorým je Jozue. Ten bude kráčať pred ľudom v ústrety splneniu prisľúbení nie ako vzor vojaka, ale ako príklad muža, ktorý ustavične premýšľa o Pánovom zákone. K Božej iniciatíve a jeho daru sa tak pridáva zodpovednosť človeka za prijatý dar. Žiaden dar si človek nemôže nárokovať. Ani Izrael si nemohol vynútiť (zbraňami vybojovať) splnenie Božieho sľubu, no mal sa učiť, ako s darom zaobchádzať.

Ako žiť v Zasľúbenej zemi

Nedeľné čítanie je z poslednej kapitoly knihy a prenáša nás do Sichemu, kde všetky Izraelské kmene spolu so svojimi vodcami už usadení v Zasľúbenej zemi obnovujú zmluvu s Pánom. Vo veršoch, ktoré lekcionár vynecháva (24,2b–13) vystupuje Jozue ako prorok, ktorý hovorí v Božom mene. Rovnako ako v prvej kapitole, aj tu sa pripomína Izraelu, že víťazstvá nad pôvodnými obyvateľmi i zem s jej mestami, vinicami a sadmi mu daroval Boh. V14 vyzýva k odpovedi na Boží dar. Je to nárok monolatrie – odstrániť bohov, ktorým slúžili pred tým otcovia na miestach, kde žili, a úprimne a verne slúžiť Jahvemu. Ešte sa tu nehovorí, že Jahve je jediný, ale je tu zreteľný posun od uctievania viacerých bohov k uctievaniu jedného. Toto je kontext, do ktorého je zasadené naše čítanie.

Vyberte si dnes, komu chcete slúžiť

Izraelské kmene sa majú postupne formovať ako Boží ľud, tak že sa nebudú obzerať do minulosti (vzhliadať k bohom, ktorým slúžili ich otcovia za riekou), ani okolo seba (obracať sa na bohov Amorejčanov, v ktorých krajine teraz sídlia). Vidno, že príležitostí bolo vždy a všade dosť. Jozue dáva na výber, pretože takéto rozhodnutie by mal urobiť každý za seba. On sám ako prvý vyhlasuje, že so svojím domom bude slúžiť jedine Jahvemu. Doteraz bol jediným Pánovým služobníkom v tejto knihe Mojžiš a Jozue bol označený ako Mojžišov služobník (1,1), nakoniec aj Jozue dostáva titul Pánov služobník (24,29). Aj ľud si vyberá a vyhlasuje, že bude slúžiť Jahvemu: „lebo on je náš Boh“ (24,17.18). Je to chvályhodné rozhodnutie, ktoré však bude potrebné ešte veľa krát potvrdzovať.

Kniha Jozue nestráca svoju aktuálnosť ani v súčasnosti. Z Božej milosti sa na nás spĺňajú jeho prisľúbenia. Ako katolíci sme cez svoj krst zaviazaní k sile a udatnosti pri zachovávaní Ježišových prikázaní. Urobili sme rozhodnutie pre Krista, no na jeho miesto v našich životoch sa tlačí všeličo. V týchto chaotických časoch majme pred očami povzbudzujúcu skutočnosť, že on je náš Boh, ktorý má slová večného života (Jn 6,69), preto chceme zostať s ním.

Jozef Kohut 24. 8. 2018