Keď som prišiel k vám, bratia, neprišiel som vám zvestovať Božie tajomstvo vysokou rečou alebo múdrosťou. Rozhodol som sa, že nechcem medzi vami vedieť nič iné, iba Ježiša Krista, a to ukrižovaného. A bol som u vás slabý, bojazlivý a veľmi prestrašený. Moja reč a moje ohlasovanie nespočívali v presvedčivých a múdrych slovách, ale v prejavoch Ducha a moci, aby sa vaša viera nezakladala na ľudskej múdrosti, ale na Božej moci.
1 Kor 2, 1 – 5
Apoštol Pavol sa nepreteká s učiteľmi, ktorých v Korinte zbožňujú, a preto, keď sa v Prvom liste Korinťanom snaží zmieriť rozhádané tábory kresťanov, zrieka sa všetkých prostriedkov, ktorými sa získava priazeň poslucháčov – „vysoká reč, alebo múdrosť“ a priznáva sa k svojej nedokonalej, nízkej a nemúdrej reči. Možno povedať, že necháva svoj rečnícky prejav ukrižovať, aby nezacláňal Duchu Svätému a Božej moci. Vidno tu apoštola Pavla, ktorý nechce byť guru pre Korinťanov, ale chce im otvoriť oči a ukázať, že najlepší kresťan nie je ten, ktorý sa snobsky chváli počúvaním najslávnejších a najlepších kazateľov, ale ten kto má skúsenosť Ježiša Krista ukrižovaného. Toto je jediná životná múdrosť, jediné vzdelanie, ktoré má pre Pavla zmysel ohlasovať.
Pokušenie merať si výšku svojho kresťanstva hlásením sa ku kazateľským celebritám nie je cudzie ani moderným kresťanom. Všetkým nám je to blízke, a preto je dobre konfrontovať kvalitu svojho kresťanstva podľa toho, čo sa deje, keď sa nášho životného príbehu dotýka Kristov kríž. Tam sa otvára priestor pre Božiu moc a Božiu múdrosť, tam sa z pozorovateľov stávajú autentickí učeníci a neskôr apoštoli Ježiša Krista. Apoštol Pavol nás svojím príkladom pozýva vyjsť zo samoľúbeho tepla salónneho kresťanstva a rozvinúť plachty svojho srdca, aby sme okúsili Božiu moc – Ducha Svätého.
