1 Pán povedal Abramovi: „Odíď zo svojej krajiny, od svojich príbuzných a z domu svojho otca do krajiny, ktorú ti ukážem. 2 Urobím z teba veľký národ a požehnám ťa, oslávim tvoje meno a budeš požehnaním. 3 Požehnám tých, čo ťa budú žehnať, a prekľajem tých, čo ťa budú preklínať. V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme.“ 4a A Abram odišiel, ako mu rozkázal Pán.
(Gn 12,1–4a)
Rôzne vydania Biblie dávajú prvým veršom dvanástej kapitoly Knihy Genezis nadpis Povolanie/poslanie Abrama. Zdôrazňujú tak aktivitu Boha, ktorý sa z vlastnej iniciatívy prihovára človekovi. Nie je to len začiatok Abrahámovho príbehu a rozprávaní o patriarchoch Izraela; po nešťastnom stavaní Babylonskej veže Boh nanovo začína s ľudstvom ako takým. Spôsob, akým začína je celkom zaujímavý.
Odíď, vyjdi, opusť… Takto pomerne pestro podávajú slovenské preklady Starého zákona hebrejské spojenie lech lecha, ktorým sa Boh prihovára Abramovi. Okrem nášho čítania sa v Písme zopakuje už iba raz; opäť pri Abrahámovi, keď má ísť a obetovať svojho syna Izáka. Domov a rodinu považujeme za dôležité. Väčšinou si ich s pribúdajúcim vekom a skúsenosťami stále viac vážime. Vidíme, aké stopy zvykne zanechať v človeku absencia domova a harmonickej rodiny. Prečo Boh prikazuje Abramovi, aby sa vzdal toho, čo je dobré a také potrebné?
Všimnime si alegorický výklad dnešného čítania, ktorý ponúka jeden z cirkevných otcov – sv. Cézar Arleský:
- …odchod zo svojej zeme poukazuje na naše telo. Prostredníctvom krstu zanecháme naše zvyklosti tela, aby sme nasledovali Krista.
- Našimi príbuznými sú neresti a hriechy, čo sa s nami narodili, potom s nami rástli a boli živené naším zlým životom.
- V duchovnom zmysle naším otcom bol diabol predtým, ako sme sa dostali pod vplyv milosti Ježiša Krista.
Abram sa nedokázal hneď úplne zriecť všetkých doterajších istôt. Zanechal svoju vlasť, opustil svoje príbuzenstvo a dom svojho otca, ale neodišiel celkom sám; išla s ním aj jeho manželka a synovec Lot. Okrem toho si s majetkom zobral aj služobníctvo. Môžeme teda povedať, že poslúchol Boha, ale nie dokonale. Boh ho bude učiť postupne a trpezlivo. Cesta Božieho povolania je súčasne cestou zriekania. Možno nikdy úplne nepochopíme, prečo je to tak. Povolanie nás presahuje; každodenne doňho potrebujeme dorastať.
Nech v nás naše pôstne zriekanie vytvorí priestor pre prijatie ešte väčších Božích darov.
Foto: Yøe Kovalík
Literatúra:
Cotter, D. W. Genesis. The Liturgical Press : Collegeville,
Dubovský, P. Genezis. Dobrá kniha : Trnava, 2008.
Staršie zamyslenie k rovnakému čítaniu nájdete tu.
