Jeremiáš povedal: 10 „Počul som potupy mnohých: Hrôza zo všetkých strán! ‚Udajte ho! A udáme ho.‘ Aj tí, čo žili so mnou v priateľstve, striehnu na môj pád: ‚Hádam sa dá oklamať, zmocníme sa ho a vypomstíme sa na ňom.‘ 11 Ale Pán je so mnou sťa mocný bojovník; preto tí, čo ma prenasledujú, padnú a nič nezmôžu, budú zahanbení, lebo nič nedosiahnu: bude to hanba večná, nezabudnuteľná. 12 Pane zástupov, čo skúšaš spravodlivého, ty skúmaš myseľ i srdce, nech vidím tvoju pomstu nad nimi, lebo tebe som zveril svoj spor. 13 Spievajte Pánovi, oslavujte Pána, veď vyslobodil život úbohého z ruky zločincov.“
Jer 20,10–13
Biblickí proroci nikdy nie sú len „pasívne reproduktory“ Božieho posolstva. Slovo, ktoré hlásajú, sa ich osobne dotýka, často s ním vnútorne bojujú, a dokonca ho pociťujú ako bremeno. Cesta k stotožneniu sa s tým, čo majú povedať, býva náročná. Z jednej strany preto, že majú ohlasovať nešťastie; a z druhej preto, že toto nešťastie sa dotýka ich vlastného sveta, v ktorom žijú. Typickým príkladom je postava proroka Jeremiáša. Dnešné starozákonné čítanie nám umožňuje nahliadnuť do jeho vnútra v jednom z tzv. Jeremiášových vyznaní.
Jeremiáš bol počas uplynulej noci uväznený v klade, kvôli tomu, že v chráme prorokoval nešťastie, ktoré má prísť na Jeruzalem. Možno by sme čakali, že po takejto skúsenosti si „dá pauzu“, ale on hneď po prepustení opäť prorokuje pád Jeruzalema a neobíde ani svojho väzniteľa Pašchura, ktorému pri tejto príležitosti zmení meno na Magor Missaviv (Hrôza navôkol), ako sme si spomenuli včera. Hneď potom nasledujú slová o vnútornom boji (20,7–10) a prorokov nárek (20,14–18).
Za pozornosť stojí to, že uprostred Jeremiášovho vyznania plného bolesti a smútku sa nachádza dôvera a chvála Boha (20,11–13). Jeremiáš sa postupne prihovára sám sebe (v11); obracia sa na Pána (v12); a pozýva aj iných k oslave Boha (v13).
Slovami „Pán je so mnou“ si Jeremiáš vzbudzuje vieru. Aj takáto drobnosť mu pomáha vnímať, že Boh nie je jeho nepriateľ. Naopak, je na jeho strane. Nie vždy je ľahké uveriť v to. Ale človek denne môže robiť rovnaký skutok viery.
Jeremiášova prosba „nech vidím tvoju pomstu nad nimi“ na prvý pohľad pôsobí cudzo. Môže sa človek modliť tak, že zvoláva pomstu? Je správne toto žiadať od Boha? V skutočnosti to je to najlepšie riešenie; upustiť od násilia, nebrať spravodlivosť do vlastných rúk, ale súčasne „vyventilovať “ svoju agresivitu, či pocit nenávisti, tvárou v tvár Bohu.
Spievajte Pánovi, oslavujte Pána, je ozvena jednej z najstarších piesní v Biblii. Odvoláva nás na radostné spevy Izraelitov po prechode cez Červené more. Vrátiť sa v spomienkach k dobrým a pekným veciam, ktoré sme dostali od Pána Boha priamo, alebo cez ľudí, je účinný spôsob, ako nájsť svetlo, keď kráčame tmavou nocou.
Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Rieka života – Poďme chváliť ho
Literatúra:
Lundblom, J. R. Jeremiah 1–20. Doubleday : New York, 1999.
Pacner, S. Vyznání zlořečícího proroka. In Prudký, M. a kol. Obtížné oddíly Zadních proroků. Karmelitánské nakladatelství : Praha, 2016.
