Mýtnik, farizej a duchovný život

Starec Ambróz:
Pokánie a pokora sú oveľa dôležitejšie a vznešenejšie ako ktorá koľvek iná čnosť, hoci by pretrvala až do konca nášho života. Ján Klimakus, odvolávajúc sa na slová proroka Dávida, píše: „Nepostil som, nebdel som, nespal som na holej zemi, ale pokoril a ponížil som sa pred Pánom a on ma zachránil.“

Sv. Ján z Kronstadtu:
Keď vojde do tvojej mysle bláznivá myšlienka vypočítavať tvoje dobré skutky, hneď a zaraz začni naprávať svoje pochybenie: začni vymenovávať svoje hriechy, nespočetné urážky voči milosrdnému a spravodlivému Majstrovi. Rýchlo zistíš, že ich počet prevyšuje piesok mora, a tvoje dobré skutky v porovnaní s hriechmi sú ničím.

Cyril z Alexandrie, O mýtnikovi a farizejovi, Sermon 120:
A čo povedať o mýtnikovi? Stál tam, ako hovorí Písmo, vzadu, zďaleka, neodvážil sa ani zdvihnúť svoj pohľad. Nehovorí skoro nič, zdržiava sa reči, akoby nemal právo rozprávať. Je ubitý výčitkami svedomia. Bál sa dokonca Božieho pohľadu, lebo nedbal o jeho zákony, viedol rozpustilý a nečestný život. Tento postoj môžeme vnímať aj navonok: obviňuje sám seba. Ale bláznivý farizej tam stojí, dvíhajúc svoj zrak bez škrupulí, svedčí len sám o sebe. Chváli sa sebou! Ale ten druhý pociťuje hanbu: bojí sa Sudcu, bije sa do pŕs, vyznáva svoje hriechy. Takto ukazuje svoju chorobu Lekárovi, prosí ho o uzdravenie, o milosrdenstvo. A aký je výsledok? Počúvajme, čo hovorí sám Sudca: tento sa vrátil do svojho domu ospravedlnený a nie tamten.
A tak sa modlime bez prestania podľa slov blaženého Pavla: ale dbajme, aby sme sa modlili tak, ako sa patrí. Sebaláska sa protiví Bohu a práve preto Boh odvrhuje prázdnu povýšenosť a pyšný pohľad, živený mnohokrát tým, čo vôbec nie je nijak výnimočné. A keby bol človek seba lepší a mierny, nech sa za žiadnych okolností nenechá vtiahnúť do hanebnej pýchy. Nech radšej pamätá na slová Krista, ktorý povedal svojim svätým apoštolom: a keď urobíte všetko, čo som vám prikázal, povedzte: „urobili sme, čo bolo našou povinnosťou, sme neužitoční sluhovia!“