(1) Pán odpovedal Jóbovi z víchrice: (8) „Kto uzavrel bránami more, keď vytrysklo, akoby vyšlo z materského lona, (9) keď som ho zaodel oblakom a temnotou ho ovinul ako plienkami? (10) Obohnal som ho svojou hranicou, umiestil bránu a závoru (11) a povedal som: Potiaľto smieš ísť, ďalej nie, tu sa rozbije pýcha tvojich vĺn.“
Jób 38,1.8–11
Kniha Jób sa spočiatku javí ako klasická rodinná dráma. Boh na podnet satana skúša, či Jóbova zbožnosť závisí iba od prosperity a zdravia jeho samého a jeho blízkych. Príbeh by sa mohol skončiť veľmi skoro, pretože skúšaný Jób rýchlo prichádza o jedno aj o druhé a svätopisec po pár riadkoch stručne konštatuje, že „v tomto všetkom Jób nezhrešil svojimi ústami.“ (2,10). Jób tu stelesňuje prvý postoj, aký môže zaujať človek, ktorý trpí, a tým je pokojné prijatie Božej vôle spojené s modlitbou. Všetci však veľmi dobre vieme, že šťastlivcov, ktorí dokážu čosi také, nie je veľa.
Po príchode troch priateľov a týždeň trvajúcom mlčaní sa ukáže, že Jób vo svojom vnútri prežíva oveľa viac, ako doposiaľ povedal; začne preklínať deň svojho narodenia a otvorí dokorán svoje ubolené vnútro naplnené trpkosťou a hnevom (kap. 3). Rodinná dráma sa mení na teologicky a intelektuálne najintenzívnejší spis Starého zákona. Protestujúci Jób je druhým príkladom postoja v utrpení tým, že sa neustále obracia na Boha. Dožaduje sa odpovede a dostáva ju len preto, že je vytrvalý. Obidva jóbovské postoje k utrpeniu sa navzájom nevylučujú, ale skôr dopĺňajú.
Naše nedeľné čítanie sa nachádza v úvode Božej odpovede Jóbovi. Je to kľúčový moment celej knihy. Dlhých tridsaťsedem kapitol (s výnimkou 1. a časti 2. kapitoly) rozprávali iba ľudia – Jób, jeho žena, traja priatelia Elifaz, Bildad a Sofar a nakoniec aj kritik Elihu. Teraz konečne vstupuje na scénu Pán (Jahve), ale prekvapujúco vôbec nereaguje na Jóbove otázky, ktoré sa týkali utrpenia spravodlivého a spravodlivosti vo svete. Božie mlčanie v tejto dôležitej téme akoby chcelo tlmiť eufóriu a zdôrazniť, že náreky trpiacich sa bežne nezvyknú končiť zjavením Boha a podávaním vysvetlenia z jeho strany.
Vidíme, že Kniha Jób je realistická vo výpovediach o bolesti. Ale čo nám chce povedať dnešný úryvok, v ktorom sa hovorí o ohraničení mora? V múdroslovnej literatúre sa zdôrazňuje rozmer Boha ako Stvoriteľa pred Bohom Spasiteľom. Aj v Jóbovom prípade si Boh zobral slovo a začal postupne odhaľovať svoj stvoriteľský plán a poriadok, ktorým udržiava chod sveta. Naša perikopa nasleduje po opise štruktúry zeme (vv. 4–7). Pre Boha nie je more hrozivý živel, ale podobá sa dieťaťu, ktoré treba ešte „prebaľovať“. Na to aby Boh uchránil súš a udržal ju v bezpečí pred vodami mora, stačí jeho slovo (v. 11).
Perikopa z Jóba o mori a sile Božieho slova nebola zaradená do dnešnej nedeľnej bohoslužby náhodne. Jej úlohou je osvetliť evanjeliové rozprávanie, v ktorom Ježiš prezentuje svoju moc nad rozbúreným morom. Boží Syn poodhaľuje vyľakaným učeníkom svoju identitu, keď jednoduchými slovami „Mlč, utíš sa!“ (Mk 4,39) ukončuje búrku. Ale aj epizóda z evanjelia nás pozýva čítať nanovo Jóba. Učeníci totiž prepadli strachu, hoci Ježiš bol s nimi na lodi. Ježiš ich konfrontoval otázkou „Ešte stále nemáte vieru?“ (Mk 4,40). Aj Jób a spolu s ním my všetci sme pozvaní pristupovať k životu a jeho výzvam s vierou, že Boh je s nami.
Všetkým prajem požehnanú nedeľu.
Foto: Lenka Molčányiová
Literatúra:
CLINES, DAVID J. A., Job 1–20 (Word Biblical Commentary; Dallas 1989) XVII.
CLINES, DAVID J. A., Job 38–42 (Word Biblical Commentary; Nashville, TN 2011) 18B.
