(7) Toto hovorí Pán: „Plesajte, plní radosti pre Jakuba, jasajte nad prvým z národov; ohlasujte, spievajte a vravte: ‚Zachráň, Pane, svoj ľud, zvyšok Izraela.‘ (8) Hľa, privediem ich späť zo severnej krajiny a z končín zeme ich zhromaždím. Bude medzi nimi slepý i chromý, spolu ťarchavá aj rodička: vráti sa sem veľké spoločenstvo. (9) Prídu s plačom, dovediem ich v poníženej prosbe a budem ich viesť cez potoky vôd, rovnou cestou, nepotknú sa na nej, lebo ja som Izraelov otec a Efraim je môj prvorodený.“
(Jer 31,7–9)
Človek vo svojom živote zakusuje celú škálu citov a emócií. Dnešné krátke čítanie z Knihy proroka Jeremiáša ich v sebe nesie tiež a ukazuje, že majú svoje miesto v prežívaní viery. Hneď v prvom verši sa stretávame s radosťou (v. 7) a v poslednom sa objavuje plač (v. 9). Radosť sa na tomto mieste dá očakávať, pretože sa nachádzame uprostred tzv. Knihy potešenia, ktorej iné pomenovanie je Kniha obnovy. Kapitoly 30–33, ktoré tvoria uvedený oddiel, sa svojím pozitívnym tónom odlišujú od zvyšku Jeremiášovho spisu, kde prevláda usvedčenie z hriechu, varovanie a ohlásenie trestu.
Jedným z prejavov Božieho trestu v Jeremiášovi je vymiznutie radosti z mesta Jeruzalem aj z celej krajiny: „A odstránim z miest Júdu a z ulíc Jeruzalema hlas plesania a hlas radosti, hlas ženícha a hlas nevesty, áno, pustatinou bude krajina.“ (7,34). Tieto známe slová zo siedmej kapitoly sa s malou obmenou opakujú ešte dvakrát v šestnástej a dvadsiatej piatej kapitole (16,9; 25,10). Svetielko nádeje predstavuje osoba Jeremiáša, ktorý je nositeľom radosti, či akousi nádobou radosti. Sám o tom hovorí v jednom zo svojich vyznaní: „Našli sa tvoje slová a zjedol som ich, tvoje slová sú mi slasťou a radosťou srdca“ (15,16). Prorok nenachádzal radosť okolo seba, ale vďaka Božím slovám ju mal vo svojom vnútri. Aj pre nás môžu byť Božie slová radosťou, ak sa nimi necháme preniknúť.
Odstránenie radosti z krajiny bolo šifrou pre babylonské zajatie. Radosť z bežných vecí života, radosť z lásky, z pekných vzťahov je preč a s ňou aj tí, ktorí tieto vzácne skutočnosti pošliapali. Úvodné slová čítania by sme z hebrejčiny mohli preložiť nasledovne: Volajte k Jakubovi: „Radosť!“. V Písme je často prítomná radosť „z“ niečoho, čo sa práve deje, alebo sa už v minulosti udialo. Počas babylonského zajatia nebolo veľa dôvodov na takúto radosť. Zvolanie o radosti môžeme v tomto prípade chápať ako pozvanie tešiť sa „na“ to, čo príde. Tento hlas chce vzbudiť nádej, že zajatie sa skončí a radostný život v krajine sa obnoví. Rovnaký hlas sa obracia na Boha s prosbou: „Zachráň, Pane, svoj ľud!“. Teda vyslobodenie z Babylonu, bude ovocím Božieho zásahu.
V kontexte Knihy potešenia je nečakané, že sa na konci čítania spomína plač. Strohé slová „Prídu s plačom“ (v. 9) hovoria o návrate Izraelitov zo zajatia. Ale v tomto prípade nejde o ufňukaných ľudí, ani o slzy zúfalstva. Sú to slzy pokánia (Keown, 113) a skutočné pokánie vedie vždy k radosti. Hieronym vo svojom komentári dokonca hovorí, že tento plač je vlastne plačom radosti. Podobne sa vyjadruje aj stredoveký židovský rabín Dávid Kimhi (Holladay, 185), ktorý ako biblický príklad takéhoto radostného plaču uvádza stretnutie Jakuba s Ráchel v Knihe Genezis, kde čítame: „Keď Jakub videl Ráchel, dcéru brata svojej matky Labana, a ovce brata svojej matky Labana, pristúpil a odvalil kameň z otvoru studne a napojil ovce matkinho brata Labana. Potom Jakub pobozkal Ráchel a začal hlasno plakať.“ (Gn 29,10–11).
Biblické texty svedčia o tom, že viera sa netýka iba čisto rozumu. Práve naopak, patria k nej aj emócie a city. Keď sa príliš zdôrazňuje jedno na úkor druhého, je to cesta do slepej ulice. Usilujeme sa preto o správnu mieru a dovoľme Bohu, aby sa dotkol všetkých oblastí nášho života. Majme dostatok radosti vo svojom srdci aj vo svojom okolí. Cteným čitateľkám a čitateľom prajem radostnú nedeľu.
Foto: Yøe Kovalík
Literatúra:
KEOWN, G. L., Jeremiah 26–52 (Word Biblical Commentary; Dallas 1995) XXVII.
HOLLADAY, W. L., Jeremiah 2: a commentary on the Book of the Prophet Jeremiah, chapters 26–52 (Hermeneia; Minneapolis, MN 1989).
