(1) Jób prehovoril takto: (23) „Bár by moje slová boli napísané, (24) bár by ich zaznačili do knihy železným rydlom a olovom, aby navždy zostali vrýpané do skaly. (25) Ja viem, že môj vykupiteľ žije a ako posledný bude stáť nad prachom; (26) a hoc moja koža bude rozrušená, zo svojho tela budem vidieť Boha. (27a) Veru, ja sám ho uvidím.“
Jób 19,1.23–27a
Jóbove slová o vykupiteľovi (v. 25) sa môžu čítať v pohrebnej bohoslužbe slova a sú tiež súčasťou pohrebných spevov. Neprekvapí, že zostavovatelia lekcionára ich vybrali ako jedno z čítaní na Spomienku všetkých verných zosnulých. Avšak vzťahovať ich hneď na zmŕtvychvstanie a večný život by bolo príliš unáhlené. Starozákonné spisy totiž na rozdiel od novozákonných vnášajú minimum svetla do problematiky posmrtného života. Drobným poukazom, aby sme zbystrili pozornosť, je napríklad to, že v lekcionári sa slovo vykupiteľ uvádza malým písmenom.
Čitateľ Knihy Jób vie, že všetko, čo sa deje s hlavnou postavou, je súčasťou testovania. Boh na podnet satana skúša, či Jóbova zbožnosť závisí iba od prosperity a zdravia jeho samého a jeho blízkych. Jób prichádza o majetok, príbuzenské vzťahy, zdravie. Priatelia, ktorí sa naňho prišli pozrieť, tvrdia, že nešťastia, čo ho stretli, sú trestom za hriechy. Ale Jób neoblomne vyhlasuje, že je nevinný. Jediný, kto by ho mohol verejne rehabilitovať, je Boh, ale ten doposiaľ mlčí. Jóbovou oporou tak zostáva iba jeho vlastný výkrik; hlas jeho plaču, o ktorom si je istý, že došiel až do neba pred mlčiaceho Boha (porov. 16,18–21).
Na základe uvedeného je možné uvažovať, že vykupiteľom (hebr. goel), na ktorého sa Jób odvoláva, je práve tento jeho krik. Jób vlastne nemá nijakého ľudského zástancu. Očakáva, že čoskoro zomrie, ale predsa vyjadruje presvedčenie, že aj keď sa on pominie, šanca na definitívne ospravedlnenie zostane živá. Preto hovorí, že jeho vykupiteľ žije a bude mať v procese obhajoby pred nebeským súdnym dvorom posledné slovo. Okrem presvedčenia má Jób aj túžbu a tou je vidieť Boha na vlastné oči z tváre do tváre ešte kým je živý, t. j. zo svojho tela (vv. 26.27), aby si to sním mohol „vybaviť“ osobne. Vieme, že táto túžba sa mu nakoniec splní (porov. Jób 38).
V porovnaní s Jóbom po nás nezostáva iba výkrik. Naším hlasom pred Bohom sa stáva vzkriesený Ježiš Kristus. On je naším zástancom a teda aj Vykupiteľom (hebr. goel) v plnom zmysle slova. Ale to už je iný príbeh.
Bratia (14) vieme, že ten, čo vzkriesil Pána Ježiša, s Ježišom vzkriesi aj nás a postaví nás s vami. (15) A to všetko pre vás, aby hojnosť milosti prostredníctvom mnohých rozmnožila vzdávanie vďaky na Božiu slávu. (16) Preto neochabujeme; a hoci náš vonkajší človek chradne, náš vnútorný sa zo dňa na deň obnovuje. (17) Veď naše terajšie ľahké súženie prinesie nám nesmierne veľkú váhu večnej slávy, (18) ak nehľadíme na to, čo je viditeľné, ale na to, čo je neviditeľné; lebo viditeľné je do času, ale neviditeľné je naveky. (5,1) Veď vieme, že keď sa tento stánok – náš pozemský dom rozpadne, máme od Boha príbytok nie rukou zhotovený, ale večný dom v nebi.
2 Kor 4,14–5,1
Apoštol je ten, kto prináša Ježiša Krista nie len slovami, ale celou svojou osobou. Pavol sa v ďalšom liste, ktorý posiela do Korintu, predstavuje ako skutočný apoštol. Uvedomuje si svoje spojenie s Kristom v utrpení a slabosti, ale aj v nádeji na večný život a reaguje na spochybnenia svojej apoštolskej autority zo strany oponentov v Korinte. My slová dnešného čítania automaticky vzťahujeme na seba, lebo v nich vidíme všeobecnú náuku o vzkriesení plnú nádeje a adresovanú všetkým kresťanom. No najprv by sme ich mali čítať ako Pavlovo svedectvo (prvú osobu množného čísla si skúsme nahradiť jednotným číslom) o veľkosti a súčasne krehkosti apoštolskej služby.
Pavlovi podľa všetkého ubúdali fyzické sily, čo vyjadril slovami o vonkajšom človeku, ktorý chradne (v. 16). Jeho ohlasovanie neprinášalo inými očakávané veľkolepé viditeľné (v. 18) výsledky. No Pavol neochabuje (v. 16) v plnení svojho apoštolského poslania, lebo celý svoj život odovzdal Kristovi. Nestavia na sebe, ale na Ježišovi. Takýto postoj relativizuje ťažkosti a robí z nich v osobnom prežívaní napokon iba ľahké súženie (v. 17). Nebuduje si svoje ego, ktoré dovidí maximálne po špičku vlastného nosa, preto sa mu otvára nový horizont večnosti (v. 18). Pavol predstavuje (svoju) pozemskú existenciu a smrť ako kroky na ceste domov (5,1).
Prísť do večného príbytku sa nedá vlastnými silami. Je to možné iba silou lásky, ktorá kriesi mŕtvych – zásahom Boha, ktorý už vzkriesil Pána Ježiša (v. 14).
Ježiš povedal svojim učeníkom: (1) „Nech sa vám srdce nevzrušuje! Veríte v Boha, verte aj vo mňa. (2) V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Keby to tak nebolo bol by som vám povedal, že vám idem pripraviť miesto?! (3) Keď odídem a pripravím vám miesto, zasa prídem a vezmem vás k sebe, aby ste aj vy boli tam, kde som ja. (4) A cestu, kam idem, poznáte.“ (5) Tomáš mu povedal: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?!“ (6) Ježiš mu odpovedal: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“
Jn 14,1–6
Keď Ježiš v Jánovom evanjeliu hovorí o svojom odchode (13,33) nemyslí na vystúpenie do neba, ale na smrť na kríži. Jeho rozlúčková reč (Jn 13–16), z ktorej je aj náš dnešný úryvok, sa síce zvykne čítať v liturgii počas Veľkonočného obdobia v dňoch pred nanebovstúpením, ale v plynutí štvrtého evanjelia je zaradená do Poslednej večere. Počas nej Ježiš objasňuje učeníkom zmysel svojej smrti, ako začiatok nového života pre všetkých.
Peter sa už skôr pýtal Ježiša: „Pane, kam ideš?“, ale dostal iba tajomnú odpoveď: „Kam ja idem, tam teraz za mnou ísť nemôžeš…“ (13,36). Dnes Ježiš presvedčivo a s provokujúcim podtónom hovorí, že učeníci poznajú cestu, kam ide (v. 4). No Tomáš pohotovo reaguje, že nepoznajú Ježišov cieľ a teda nemôžu poznať ani cestu (v. 5). Týmto spôsobom vyzýva Ježiša, aby bližšie vysvetlil, čo má na mysli, keď hovorí o svojom odchode.
Ježišovým cieľom je Otec (v. 6) a k tomuto cieľu chce priviesť aj svojich učeníkov. Čitateľ Jánovho evanjelia chápe, že domom Ježišovho Otca (v. 2) nie je len (Rimanmi zničený) Jeruzalemský chrám (2,16), ale najmä Ježišovo telo (2,19–21). Svojou smrťou, svojím odchodom, otvára Ježiš všetkým možnosť žiť vo vzťahu s Otcom. Vidíme, ako tu evanjelium koriguje naše zjednodušené priestorové predstavy o nebi poukazom na osobu Otca a na jednotu s ním.
Novým prvkom v Ježišovej reči je jeho návrat k učeníkom a uistenie, že si ich vezme k sebe (v. 3). Táto téma sa zopakuje aj vo Veľkňazskej modlitbe, kde Ježiš prosí Otca: „Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja“ (17,24). Ježišovo oslávenie na kríži a zmŕtvychvstanie predstavuje súčasne aj jeho návrat k učeníkom. Jednota s Otcom a Synom je konečným cieľom kresťanského života, ale vďaka viere v Ježiša (v. 1) je tiež naším každodenným chlebom. Sýťme sa týmto Božím chlebom počas aktuálnych „dušičkových“ dní.
Foto: Yøe Kovalík
Spracoval: Jozef Kohut
