(1) Kvôli Sionu neutíchnem, kvôli Jeruzalemu nebudem mať pokoja, kým nezažiari ako svetlo jeho spravodlivosť, kým sa jeho spása nerozhorí ako fakľa. (2) Potom národy uvidia tvoju spravodlivosť a všetci králi tvoju slávu a budú ťa volať novým menom, ktoré určia Pánove ústa. (3) Budeš žiarivou korunou v Pánovej ruke, kráľovským vencom v ruke svojho Boha. (4) Nebudú ťa viac volať Opustená a tvoju krajinu nenazvú viac Osamelá. Ale budú ťa volať Moja potecha a tvoju krajinu Nevesta. Pretože Pán si ťa obľúbil a tvoja krajina dostane manžela. (5) Ako sa junák snúbi s pannou, tak si ťa vezmú tvoji synovia, a ako ženích má radosť z nevesty, tak z teba bude mať radosť tvoj Boh.
(Iz 62,1–5)
Keď nám na niekom alebo niečom veľmi záleží, sme schopní nevídaných vecí. Prekonávame sa v tom najlepšom zmysle slova a nielenže nás v daných okolnostiach nespoznávajú iní, možno ani sami seba nespoznávame. Vtedy všetko ide hladko a prípadné prekážky zvládame s ľahkosťou. Vytrvalo sledujeme cieľ, až kým ho nedosiahneme. Naše dnešné čítanie z Izaiáša sa začína presne takýmto nasadením sa pre Sion a Jeruzalem: „Kvôli Sionu neutíchnem, kvôli Jeruzalemu nebudem mať pokoja“ (v. 1). Kto tak intenzívne túži, aby sa darilo Božiemu mestu? Kto horlí za to, aby zažiarilo svetlo Jeruzalema a aby sa rozhorela jeho spása? Z textu to nie úplne jasné.
Uvedené slová zvyčajne prisudzujeme Bohu. Vieme, že Izrael práve prešiel veľkou katastrofou v podobe babylonského zajatia. Ľudí počas neho zamestnávala myšlienka, či skôr trápila výčitka, že Boh sa stiahol a nestará sa o svoj ľud (Berges, 256). Koniec zajatia označil Izaiáš ako prelomenie Božieho mlčania: „Dlho som sa neozýval, mlčal som a ovládal som sa, teraz sa rozkričím ako rodička, budem kričať až do udychčania.“ (Iz 42,14). No zdá sa, že ani koniec exilu automaticky neodstránil výčitky a pochybnosti Božieho ľudu. V týchto súvislostiach by bol úvodný verš nášho čítania opätovným prorockým potvrdením, že Boh s láskou koná v prospech Jeruzalema a jeho ľud mu nie je ľahostajný.
Ak však tieto slová vyslovuje prorok vo svojom vlastnom mene (Blenkinsopp, 233), potom máme pred sebou odlišnú situáciu. Prorok vlastne deklaruje, že bude vytrvalo prednášať modlitbu príhovoru za Sion a Jeruzalem. S tým korešponduje obraz strážcov na hradbách, ktorí nesmú mlčať a svojím volaním majú neustále pripomínať Bohu, aby pamätal na mesto (v. 6). Nie že by Boh naň nepamätal, ale ľudsky to inak nevieme… Očakávaným ovocím vytrvalej modlitby by mala byť obnova Jeruzalema a zmena zmýšľania jeho obyvateľov. V tejto línii obnovy môžeme chápať ďalšie obrazy z nášho čítania: nové meno (vv. 2.4), kráľovské ozdoby (v. 3) aj prísľub manželstva (vv. 4–5).
Bohu nepochybne záleží na tom, aby sa jeho ľudu dobre vodilo. Výzvou je, aby to chcel aj jeho ľud. Boh svojím zásahom ukončuje babylonské zajatie Izraelitov, ale vyjsť na slobodu už musia oni sami. Odvaha vykročiť je ovocím modlitby; niekedy vlastnej a veľmi často modlitby iných. Keď nám na niekom veľmi záleží, sme schopní nevídaných vecí. Izaiášovi záležalo na ľuďoch, ku ktorým bol poslaný. Podobne Ježišovej mame Márii záležalo na svadobčanoch v Káne Galilejskej. Prosila svojho syna a on urobil zázrak. Neváhajme prosiť Boha s dôverou a vytrvalosťou.
Všetkým prajem požehnanú nedeľu.
Foto: Yøe Kovalík.
Literatúra:
BERGES, U., Jesaja 40–48 (Herders Theologischer Kommentar zum Alten Testament; Freiburg; Basel; Wien 2008).
BLENKINSOPP, J., Isaiah 56–66 (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008) 19B.
