Určite každý pozná dojemný príbeh o márnotratnom synovi, ktorý vedený vidinou lepšieho života, odchádza z bezpečia otcovho domu aby sa neskôr vrátil k otcovi a poznal nehu jeho náruče. Aj keď príbeh je veľmi bohatý na rozjímanie , úlohou ikony nie je prerozprávanie jeho jednotlivých častí, ale skôr zatiahnutie človeka na hlbinu, prostredníctvom symbolov – jazykom kresťanského umenia.
Najdominantneším prvkom ikony sú na pozadí vznešené, pestrofarebné budovy, ktoré symbolizujú dom Otca. Dom Otca je nie len krásny, ale aj veľký. “V dome môjho Otca je veľa príbytkov. Keby tak nebolo povedal by som vám. Lebo idem vám pripraviť miesto.“ (Jan 14, 2-3) Pestrosť domu symbolizuje rôznorodosť a pozvanie naozaj pre všetkých. Tri veže symbolizujú život nerozdielnej Božej Trojice, na ktorej majú obyvatelia domu plnú účasť. Plachty prehodené cez budovu sú symbolom, že sa dej odohráva v uzatvorenom priestore, vo vnútri domu. Vlastne iba jedna časť ikony, tá v ktorej Otec čaká na svoje dieťa. Sediaca poloha Otca vyjadruje vládu, ale zároveň aj určitú bezmocnosť rešpektujúc slobodu každého človeka. Jeho zlatý plášť poukazuje na Božstvo.
Zatiaľ čo vo vrchnej časti ikony je otec do Božstva zahalený celý, v spodnej časti ikony kde vychádza v ústrety svojmu synovi, je jeho plášť trocha odhrnutý pripomínajúc nám slová písma :
„ On hoci bol Božej prirodzenosti, nepovažoval za nezrieknuteľné dobro
svoju rovnosť s Bohom, ale sa zobliekol(zo svojej božskej hodnosti)
a prijal na seba prirodzenosť sluhu, stanúc sa podobný ľuďom“(Filipanom 2, 6).
Táto pokora Boha je symbolicky zobrazená aj tým, že Otec na rozdiel od syna nemá na nohách obuv. Boh Otec nás teda čaká vo svojom dome, ale nie pasívnym spôsobom, ale aktívnym, prichádzajúc k nám v osobe Ježiša Krista: “Kto mňa vidí ,vidí aj Otca“ (Ján 14, 9).
Niektoré ikonopisecké školy pripisujú fialovú farbu Bohu Otcovi. Márnotratný syn je oblečený do farby Otcovho domu. Inými slovami, opäť je domácim, patrí Otcovi, je Jeho. Boh nás oblieka do svojej dôstojnosti. Avšak túto dôstojnosť človek hriechom stratil. Dôstojnosť človeka spočívala a spočíva v tom, že je nositeľom Božej slávy. Človek oslavujúc Boha , uvedomuje si svoju vlastnú dôstojnosť. V liturgii fialová farba predstavuje aj adventné obdobie. Tento čas očakávania, čas stretnutia aj toho eschatologického, je do ikony hlboko vpísaný.
Pohľad čakajúceho Otca je obrátený k vysokej hore. Touto horou je hora naších istôt, z ktorých musíme zostúpiť. Cesta ku Otcovmu domu nie je ani tak cestou výstupu ako skôr zostupu. Ako márnotratný syn potrebujeme často sami prežiť biedu, ťažkosti, bolesť ,opustenosť a bezradnosť, len preto, aby sme spoznali vo svojom živote elementárnu pravdu, že “ bez neho nemôžeme nič urobiť. „
Samotné stretnutie Otca so svojím dieťaťom je vrcholom a akýmsi vyústením celého príbehu. Stvoriteľ sa stretá so svojím stvorením, Boh objíma človeka, beží mu v ústrety plný radosti. Človek nachádza istotu a zmysel svojho života. V objatí Boha nadobúdame istotu, že ani prítomnosť ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška ani hĺbka ani nijaké iné stvorenie nebude nás môcť odlúčiť od lásky Božej (Rim 8, 38-39). Oči oboch sa stretajú a sú pre nás predobrazom prísľubu, že raz Boha uvidíme z tváre do tváre.
Prameň na ľavej strane ikony je symbolom večného života a spásy. Je zároveň pozvánkou pre každého z nás : „ Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a nech pije. A z vnútra toho, kto uverí vo mne, potečú rieky živej vody“( Ján 7,37).
© http://www.ikona.sk/komentare/ikona_podobenstva.htm
