(25) „Komuže ma prirovnáte, aby som mu bol podobný?“ – vraví Svätý. (26) Zdvihnite oči k nebu a pozrite: kto toto všetko stvoril? Ten, čo vyvádza ich spočítané zástupy a všetky volá po mene; taká nesmierna je jeho moc a sila, že ani jedno z nich nechýba. (27) Prečo vravíš, Jakub, Izrael, prečo hovoríš: „Skrytá je moja cesta pred Pánom, môjmu Bohu sa moje právo vymyká?“ (28) Nevieš alebo si nepočul? Pán je večný Boh, ktorý stvoril zemské končiny; on neomdlie, ani sa neunaví a jeho múdrosť nemožno vyskúmať. (29) On dáva unavenému silu a bezmocnému rozmnožuje zdatnosť. (30) Mladí omdlievajú od únavy a junač podlomená padá, (31) ale tí, čo dúfajú v Pána, načerpajú novú silu, dostanú krídla ako orly, utekať budú, a neustanú, budú putovať, a neomdlejú.
(Iz 40,25–31)
Bolo by zaujímavé urobiť anketu, aká je naša predstava o Bohu. Otázka to nie je vôbec nová. Rôzne náboženstvá oddávna prezentujú vlastný obraz svojich božstiev. Pozrime sa, ako k tejto téme pristupuje Starý zákon.
Podoba Boha Izraela je v Biblii veľmi špecifická téma. Desatoro neobsahuje len zákaz klaňať sa iným bohom, ale aj zákaz zobrazovať ich: „Neurobíš si modlu ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, ani toho, čo je dolu na zemi alebo vo vode pod zemou!“ (Dt 5,8). Mojžiš vo svojej reči vysvetľuje, že zákaz spodobovať sa vzťahuje aj na Boha Izraela: „dávajte veľký pozor, veď ste nevideli nijakú postavu, keď k vám Pán hovoril sprostred ohňa na Horebe“ (Dt 4,15). V týchto intenciách si môžeme čítať aj dnešný úryvok z Izaiáša.
Prorok sa pýta: „Ku komu pripodobníte Boha? A akú podobu postavíte vedľa neho?“ (Iz 40,18 – ekum. preklad). Babylon bol známy svojou astrológiou. Izraeliti v babylonskom zajatí videli uctievanie boha Sína aj kult boha Marduka a museli to byť veľkolepé slávnosti. Obklopení rôznymi kultami, oni akoby nemali nič. Na jednej strane ich „neviditeľnosť“ Boha chráni pred triumfalizmom a prehnanou hrdosťou. Na druhej strane vytvára krízu (v. 27), či je Boh Jahve naozaj taký, ako sa hovorí; silný (v. 26) večný a múdry tvorca všetkého (v. 28).
Úvodná rečnícka otázka nášho čítania naznačuje, že Boh Izraela sa odlišuje od iných božstiev; je neporovnateľný. Výraz svätý (hebr. qadoš) vyjadruje presne túto jedinečnosť (v. 25). Večný Boh, alebo presnejšie Boh večnosti, je aj stvoriteľ zemských končín (v. 28). Večnosť v sebe skrýva všetok čas; najdávnejšiu minulosť aj najvzdialenejšiu budúcnosť, a končiny zeme predstavujú všetok priestor. Každá chvíľa a každé miesto sú teda v Božej moci (Berges, 159–160). Neexistuje nič, čomu by nedával bytie.
Ako Boh vyzerá, nevieme. Ale v skutočnosti vôbec nejde o jeho vzhľad. Izaiáš upriamuje pozornosť čitateľov inam. Boh nestráca silu a nestarne (v. 28). Čas ho neoberá o vitalitu. Nepotrebuje, ako je to bežné v iných kultoch, aby ho ľudia nabíjali životnou energiou, ale sám ju rozdáva vyčerpaným a slabým ľuďom (v. 29). Kým prirodzené sily ubúdajú, Boh je zdrojom novej nevyčerpateľnej sily (v. 31). Kľúčom, ktorý otvára dvere k prameňu, je nádej, očakávanie, spoľahnutie sa na Boha.
Nech s pribúdajúcim svetlom na adventnom venci rastie naša nádej a dôvera v Boha. A nech ho spoznáme, keď sa pozrieme do tváre dieťatka, ktoré sa narodí už o pár dní v Betleheme. K tomu pripájam srdečné blahoželanie Luciám a všetkým požehnaný deň.
Foto: Jozef Kovalík.
Literatúra:
BERGES, U., Jesaja 40–48 (Herders Theologischer Kommentar zum Alten Testament; Freiburg; Basel; Wien 2008).
HELLER, J., Hlubinné vrty: Rozbory biblických statí a pojmů (Praha 2008).
