V tom roku, keď zomrel kráľ Oziáš, videl som Pána sedieť na vysokom a vznešenom tróne; lem jeho rúcha napĺňal svätyňu. Vedľa neho stáli serafíni. A jeden druhému volal: „Svätý, svätý, svätý je Pán zástupov, celá zem je plná jeho slávy.“ Prahy dverí sa chveli od hlasu volajúceho a dom sa naplnil dymom. Tu som zvolal: „Beda mi, som stratený! Veď ja som muž s nečistými perami a bývam medzi ľudom s nečistými perami a na vlastné oči som videl kráľa, Pána zástupov.“ I priletel ku mne jeden zo serafínov, v ruke mal žeravý uhlík, ktorý kliešťami vzal z oltára, dotkol sa mojich úst a povedal: „Hľa, toto sa dotklo tvojich perí; zmizla tvoja vina a tvoj hriech je zmytý.“ Potom som počul Pánov hlas. Hovoril: „Koho mám poslať, kto nám pôjde?“ I povedal som: „Hľa, tu som, mňa pošli.“
(Iz 6,1-2a.3-8)
Izaiáš si spomína na moment, keď „videl Pána“. Je zaujímavé, že jeho spomienka sa neviaže na začiatok vlády nového kráľa, ale na smrť toho starého. Keď sa odohralo videnie Oziáš ešte pravdepodobne nebol mŕtvy, no zomrel v danom roku niekedy po prorokovom videní. Smrť je vážny zásah do života, mení ho viac ako nastúpenie na trón. Hoci ľudia umierajú bežne a nepamätáme si presne, kto kedy zomrel, sú súvislosti, ktoré nám z pamäte nevymiznú ani po rokoch. Možno si Izaiáš uvedomoval, že rok smrti kráľa Oziáša sa mohol stať aj rokom jeho smrti. Presvedčenie starozákonného človeka, že musí zomrieť, keď uvidí Boha, vyjadrujú slová: „Beda mi, som stratený… na vlastné oči som videl kráľa, Pána zástupov.“
Okrem smrti kráľa Oziáša a Izaiášom očakávanej vlastnej smrti uveďme ešte ďalší postreh. Perikopa uvádza kráľa Oziáša, a oproti nemu iného kráľa, Pána zástupov, sediaceho na vysokom a vznešenom tróne. Ako veľmi Boh-kráľ prevyšuje človeka-kráľa, ukazujú podrobnosti videnia. V súvislosti s Oziášom sa spomína iba jeho smrť. O Bohu sa hovorí oveľa viac. Obruba Božieho rúcha napĺňa svätyňu ( hebr. oproti lekcionáru hovorí o chráme, svätyňa je iba jeho časťou). Serafíni (ich opis podoby lekcionár vynecháva), stoja pri Pánovi. Prevolávajú mu, že je svätý a celá zem je plná jeho slávy. On je Pán zástupov. Prahy dverí, dom, oltár, ešte pred tým svätyňa, naznačujú, že videnie sa odohráva v chráme. Zároveň je tu zobrazený prienik nebeskej (trón, lem Pánovho rúcha, serafíni) a pozemskej skutočnosti. Boh je v nebi (Ž 115,3), ale tiež prítomný v chráme, aj celá zem je plná jeho slávy. Liturgia sv. omše preberá slová z tejto state do spevu Sanctus.
Ešte pozoruhodnejšie je, čo vlastne popisuje Izaiáš. Spomína chrám, pomerne podrobne líči serafínov, ale Pánov výzor nám nesprostredkováva. Áno, spomína, že je svätý, sedí na tróne, lem jeho rúcha napĺňa chrám a jeho sláva celú zem, ale nepopisuje ho. Namiesto toho píše o sebe. Izaiáš vyslovuje „beda“ nad sebou. Pohľad na svätého Boha mu odhaľuje vlastnú nečistotu. Máme tu stretnutie Božej svätosti a ľudskej hriešnosti. Táto zaujímavá konfrontácia vyúsťuje do symbolického konania, keď sa jeden zo serafínov dotýka rozpáleným uhlíkom z oltára Izaiášových úst a ohlasuje „rozhrešenie“. Neopísateľný svätý Boh je ukázaný ako ten, kto zmýva vinu a odstraňuje hriechy. Na konci sa ukazuje ešte niečo o Bohu. Je svätý, odpúšťa hriechy a … posiela.
Čím Pán proroka poveruje a dokedy mu vydrží počiatočné nadšenie, to sa ctený čitateľ dozvie v nasledujúcich veršoch šiestej kapitoly. Nový zákon je svedectvom o tom, že Boh sa urobil viditeľným v Ježišovi Kristovi (Jn 1,14), definitívne nie preto, aby ľudia zomreli, ale aby žili.
© Jozef Kohut 7.2.2013