Mojžiš povedal ľudu: „Kňaz vezme kôš z tvojej ruky, položí ho pred oltár Pána, tvojho Boha, a ty pred Pánom, svojím Bohom, povieš: ‚Môj otec bol potulný Sýrčan. Zostúpil do Egypta a žil tam ako cudzinec vo veľmi malom počte. Tam vzrástol na veľký, silný a nesmierne početný národ.
Egypťania nás týrali a prenasledovali ukladaním najťažších robôt. My sme volali k Pánovi, Bohu svojich otcov, a on nás vypočul a zhliadol na naše poníženie, lopotu a útlak. Pán nás vyviedol z Egypta silnou rukou a vystretým ramenom za veľkej hrôzy, znamení a zázrakov a priviedol nás na toto miesto a dal nám túto krajinu oplývajúcu mliekom a medom. A hľa, teraz som priniesol prvotiny plodov zeme, ktorú si mi dal, Pane.‘
A necháš ich pred Pánom, svojím Bohom, a pokloníš sa Pánovi, svojmu Bohu.“
(Dt 26,4-10)
Prvá pôstna nedeľa roku C nám v starozákonnom čítaní prináša úryvok z knihy Deuteronómium. Je to posledná z kníh Pantateuchu. Po štyridsiatich rokoch putovania stoja Izraeliti konečne na hraniciach zasľúbenej krajiny. Exodus z Egypta sa uzatvára a Mojžiš predkladá ľudu Božie nariadenia. Mnohí biblisti zastávajú názor, že spis, ktorý našiel kňaz Helkiáš v Jeruzalemskom chráme (2 Kr 22,8) je v podstate Deuteronómium. Naše čítanie z lekcionára je záverom tzv. Deuteronimického kódexu (Dt 12,1-26,15).
Jadro perikopy je vo veršoch 5b – 9, ktoré nám predstavujú tzv. Kleines historisches Credo Israels (malé historické Krédo Izraela). Je to krátka formula viery, posvätné dejiny Izraela v kocke. Štruktúra vyznania je nasledovná: odchod do Egypta – útlak – vypočutie náreku – záchrana a vyslobodenie z Egypta. To všetko je v knihe Deuteronómium vložené do rámca poďakovania za úrodu (verše 4-5a.10). Ľudia prinesú v košoch prvotiny, kňaz ich preberie a ako sprostredkovateľ a zástupca ľudu položí pred Pánov oltár. Úlohou obetujúceho ľudu je zopakovať (deklarovať) „pred Pánom, svojím Bohom“ posvätnú históriu.
Poznať svoje dejiny znamená poznať svoju totožnosť. Je dôležité pripomínať si, odkiaľ sme prišli a kto nás umiestil tam, kde sme dnes (V tejto súvislosti odporúčam knihu rozhovorov s Jánom Pavlom II. pod názvom Pamäť a identita). Izraelské sviatky chceli byť vždy návratom ku koreňom a k Bohu. Aj preto je tu obeta prvotín spojená s poklonou tomu, ktorý riadi dejiny a daruje zem do vlastníctva, ako sa to konštatuje v závere čítania. Človek konkrétnym spôsobom odpovedá na Božie konanie. Jedenásty verš, ktorý už v lekcionári nemáme, ukazuje toto prinášanie obety a deklaráciu ako radostnú hostinu, pri ktorej sa ľudia tešia z Božích darov.
Nakoniec ešte jedna otázka. Prečo prvá pôstna nedeľa v roku C ponúka takéto „nepôstne“ čítanie? Možno preto, že už na začiatku je dobré poznať cieľ. Boh, ktorého predstavuje naše čítanie, zachraňuje svoj ľud z otroctva a vedie ho do zasľúbenej krajiny. On je aj naším cieľom. Formulácia Izraelského kréda v prvej osobe jednotného čísla pozýva aj čitateľa identifikovať sa s týmito slovami, spoznať osobné dejiny spásy a vyjadriť vďačnosť tomu, ktorý ich riadi.
© Jozef Kohut 14.2.2013
1. pôstna nedeľa C – komentár k prvému čítaniu Dt 26,4-10
