„A dedko?“ začal malý Benjamín, keď šli s dedkom rúčka v ruke zo škôlky. Zakaždým viedli múdre debaty, ale dnes to bolo úplne najvážnejšie. Sem tam zanechávali hlboké stopy v topiacom sa snehu a sem tam sa červený brmbolec z Benkovej čiapky odrážal v mláčkach.
„No čo je, ty všetečník?“ zatváril sa dedko, ale to bola iba taká hra, lebo Benkove otázky miloval. Na staré kolená prišiel na to, ako veľa sa od vnúčika naučil.
„A dedko, ty máš radšej Vianoce, alebo to…, Vysokú noc? Lebo ja mám radšej Vianoce.“
„Nie vysokú, ale Veľkú noc,“ usmial sa dedko. „Veľká noc je najväčší sviatok, aký len môže byť. Vianoce sú krásne, ale Veľká noc, to je, ako by som ti to povedal. Vieš, ako rád pozerá tvoj ocino hokej a keď naši získajú medailu, tak má takú obrovskú radosť. Lebo to je víťazstvo. Chápeš? Víťazstvo.“ Benjamín si posunul čiapku z čela a dedkovi zakontroval.
„Dnes nám pani učiteľka v škôlke čítala príbeh o prázdnom Ježišovom hrobe. Vieš, dedko, toto bolo víťazstvo. Najprv som sa trochu bál, ale už sa nebojím. Ježiš je víťaz, chápeš? Víťaz.“ a odcupkal na trávu, kde sa ešte držal sneh, aby si tam mohol robiť stopy, šaľko.
Dedko zmäkol ako topiaci sa sneh a v duši sa mu rozliala tichá radosť.
© Júlia Hubeňáková, 28.3.2013
