Daniela

Na autobusovej zastávke sa kŕčilo pár ľudí. Boli zababušení v šáloch a rukaviciach. Okolo úst sa im robili obláčiky, ako keby fajčili jednu od  druhej. Mráz mal všetko pod palcom.

Daniela si stiahla kapucňu hlboko do čela a ani sa nepohla.  Šetrila energiu. Stará pani vedľa nej nerozmýšľala tak ekonomicky. Keď sa jej nepodarilo nadviazať očný kontakt, skúsila to inak:

„Kam si sa vybrala, Maruška? Nebodaj ťa poslali do lesa pre jahody?“

„Ja som Daniela,“ odvetila zaskočená Daniela, no keď zbadala veselé ohníčky v očiach starej panej, opätovala jej úsmev.

„Idem navštíviť nášho suseda do domova dôchodcov. Nemá nikoho. Tak ho občas navštívim,“ povedala Daniela a trochu sa vystrčila z kapucne.

„Nech ti to Boh odplatí, že ho takto oslavuješ,“ usmiala sa starenka a jemne pohladila Danielu po novej bunde.

„Prosím? Ja idem za našim susedom a nie za nejakým bohom,“ nesúhlasila Daniela.

„Aj keď Boha nevidíš, on je, pamätaj, aj keď Boha nevidíš, on je,“ zdupľovala starenka a tentokrát sa stiahla ona.

„A vy ste ho videli?“ nechcela stratiť niť rozhovoru Daniela.

„Nevidela, teda videla. On je Dobro a je vo všetkom, čo je dobré. Je v tvojej návšteve, v tvojom susedovi, v prírodných zákonoch, všade. Lebo bez neho by nič, z toho, čo je, nebolo,“ sotva počuteľne povedala stará pani.

Daniela sa zamyslela. Stará pani sa dotkla čohosi, čo ju dlhšie trápilo. Prišiel autobus. Nasadli a chvíľku sa ohrievali. Keď prišla Daniela do domova dôchodcov, bývalý sused sa veľmi potešil. Daniela ho dlho skúmala pohľadom. Hľadala v ňom Boha. Malá taký zvláštny pocit. Ako keby sa jej v niekto v srdci prihováral.

© Júlia Hubeňáková, 3. 1. 2016   2. nedeľa po narodení Pána 

Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh.

Ono bolo na počiatku u Boha. Všetko povstalo skrze neho a bez neho nepovstalo nič z toho, čo povstalo. V ňom bol život a život bol svetlom ľudí. A svetlo vo tmách svieti, a tmy ho neprijali.

Bol človek, ktorého poslal Boh, volal sa Ján. Prišiel ako svedok vydať svedectvo o svetle, aby skrze neho všetci uverili. On sám nebol svetlo, prišiel iba vydať svedectvo o svetle.

Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet. Bol na svete a svet povstal skrze neho, a svet ho nepoznal. Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.

Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi: tým, čo uverili v jeho meno, čo sa nenarodili ani z krvi, ani z vôle tela, ani z vôle muža, ale z Boha.

A Slovo sa telom stalo a prebývalo medzi nami. A my sme uvideli jeho slávu, slávu, akú má od Otca jednorodený Syn, plný milosti a pravdy.

Ján o ňom vydal svedectvo a volal: „Toto je ten, o ktorom som hovoril: Ten, čo príde po mne, je predo mnou, lebo bol prv ako ja.“

Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou. Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista.

Boha nikto nikdy nevidel. Jednorodený Boh, ktorý je v lone Otca, ten o ňom priniesol zvesť. Jn 1, 1-18