Dvojčence. Keď sa narodili, v ich rodine bolo najprv veľa radosti, neskôr pribudlo veľa starostí. Potom, keď sa to ako tak ustálilo, bolo veľa radosti i starostí, ale ruku na srdce, radosti bolo viac. Dvojčence rástli ako z vody. S pribúdajúcimi čiarkami na zárubni, rozširovalo sa aj ich poznanie. Boli ako dve čerešne, čo si začiatkom leta vešiame na uši; večne spolu. A tie rozhovory, čo spolu viedli. Mamke sa zdalo, že síce rozprávajú ako deti, ale rozmýšľajú ako dospeláci. Zvyčajne, keď sa už večer uložili do svojich pelieškov, mudrovali. Rodičia sa tešili, keď vtedy ostali dvere v izbičke pootvorené, lebo bolo čo počúvať. Nie raz mali okolo srdiečka taký zvláštny pocit, že nie oni vychovávajú deti, ale že deti vychovávajú ich. Veď zostaňte, aj dnes ostali dvere pootvorené.
„Domka,“ začal o tri minúty starší brat, „čo by si povedala na to, keby sme si začali šporiť.“ „To nemyslíš vážne. Načo by to bolo dobré?“ zavrhla nápad bez rozmýšľania sestra. „No napríklad, vyrátal som na kalkulačke, že ak každý mesiac odložíme desať eur, tak za rok, neuveríš, budeme mať stodvadať eur a o desať rokov to už bude tisícdvesto. Teraz dačo povedz,“ čakal zaslúženú pochvalu Dominik. „Čo ti ja viem, bolo by to zaujímavé o sto rokov, predstav si dvanásťtisíc eur pod posteľou. Hotový raj,“ zaškerila sa Domka. „Múdra, o sto rokov? To už budeme dávno v nebi,“ povedal Dominik. „Ale tam nás s peniazmi nepustia, to je jasné, tak načo šporiť?“ skúšala ho ďalej Domka. Dominik sa zamyslel. Po dlhšej odmlke povedal: „Aj mamka s ockom šporia, tak som myslel… Ale starká vravela, že peniaze sú dobrý sluha ale zlý pán.“ „Starká to vravela o ohni, ale sedí to aj na peniaze,“ pritakalo dvojča. „Už viem, čo budem šporiť,“ zakončil.debatu Dominik a čosi sestre zašepkal do ucha. Obaja sa smiali, až napokon zmĺkli. Dominika akurát stihla povedať, že z toho bude mať radosť aj Pán Ježiš a že do toho ide s ním. Izbička nadobro onemela, iba dve periny, modrá a ružová, sa občas ľahučko zamrvili.
© Júlia Hubeňáková, 4. 8. 2013
Ktosi zo zástupu povedal Ježišovi: „Učiteľ, povedz môjmu bratovi, aby sa so mnou podelil o dedičstvo.“
On mu odvetil: „Človeče, kto ma ustanovil za sudcu alebo rozdeľovača medzi vami?“
A ostatným povedal: „Dajte si pozor a chráňte sa všetkej chamtivosti! Lebo aj keď má človek hojnosť všetkého, jeho život nezávisí od toho, čo má.“
A povedal im aj podobenstvo: „Istému boháčovi prinieslo pole veľkú úrodu. Premýšľal a hovoril si: ‚Čo budem robiť? Veď nemám kde uložiť svoju úrodu.‘ Potom si povedal: ‚Toto urobím: Zrúcam svoje sýpky a postavím väčšie a tam uložím všetko obilie i ostatný svoj majetok. Potom si poviem: Duša, máš veľké zásoby na mnohé roky. Odpočívaj, jedz, pi a veselo hoduj!‘
Ale Boh mu povedal: ‚Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil, čie bude?‘
Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý.“ Lk 12,13-21
