Kľakla si v kostole do poslednej lavice. V ten deň bola v ich farnosti adorácia. Ľudí bolo poredšie. Jarmila mala pocit, že Ježiš sa pozerá z Eucharistie iba na ňu. Dlho sa vpíjala pohľadom do živého Boha. Čas neplynul. Iba slzy ako hrachy stekali po tvári. Ani ich neutierala. Ich púť končila v mikine. Tak veľmi to bolelo. V triede ju dnes odpísali. Nedala im odpísať matiku. Inokedy s tým nemala problém, dnes povedala, že už nikdy viac. Matikárka naposledy na to prišla. Rozhodla sa, že viac sa im nepodvolí. Vysvetlí, pomôže…to hej, len nech od nej nechcú, aby podvádzala. Spŕška nadávok nenechala na seba dlho čakať. Nie všetci na ňu kričali, no nahlas sa jej nikto nezastal. „Vieš, Pane, tak veľmi to bolelo,“ šepkala. „Dávam ti, Ježiš, túto situáciu, lebo ja ju absolútne nezvládam… Prosím ťa za mojich spolužiakov, daj im poznanie…, prosím ťa za seba, daj mi svoj pokoj a veľa, veľa lásky…, aby som mohla každého milovať. Pane, tak veľmi to bolí…,“ šepkala Jarmila. Až úplne stíchla. Oči sa jej nevedno na ako dlho zavreli. Lebo čas neplynul. Do jej srdca vošiel Pokoj a veľa, veľa Lásky.
„Keď Judáš vyšiel z večeradla, Ježiš povedal: „Teraz je Syn človeka oslávený a v ňom je oslávený Boh. A keď je Boh oslávený v ňom, aj Boh jeho v sebe oslávi, a čoskoro ho oslávi. Deti moje, ešte chvíľku som s vami. Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať.“ (Jn 13, 31-33a. 34-35)
