Kamarát sa mi smial,

že verím bájkam, že ty vlastne ani nie si, že sme si ťa len vymysleli. Povedz, si?“

„A ty si čo myslíš?“

„Som sa pýtal prvý.“

„Ja Som.“

„No dobre. Si. Naozaj sa ti chcelo prísť na tento svet? Ale pravdu! Vedel si predsa, ako to dopadne.“

„Miluješ svojho ocka?“

„Zbytočná otázka.“

„Takže ho miluješ. Ak by mu hrozilo nebezpečenstvo a ty by si ho mohol zachrániť, urobil by si to?“

„Ďalšia zbytočná otázka.“

„Zachránil by si ho, aj keby si pritom možno zomrel?“

„Áno…, určite…, možno…, asi…, neviem.“

„Otočme to. Ak by hrozilo nebezpečenstvo tebe a tvoj ocko by ťa mohol zachrániť, hoci by pritom mohol sám zomrieť, čo myslíš, spravil by to?“

„Neviem…, asi…, možno…, určite…, áno.“

„Milujem ťa oveľa väčšou láskou, ako si dokážeš predstaviť. Urobil som všetko, aby som ťa zachránil. Urobil som všetko, aby som vás zachránil.“

„Ďakujem.“

24. nedeľa v Cezročnom období

© Júlia Hubeňáková, 14. 9. 2014

Ježiš povedal Nikodémovi: „Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka.
A ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život.“
Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. Jn 3, 13-17