Vtedy Ježiš prišiel z Galiley k Jordánu za Jánom, aby sa mu dal pokrstiť. Ale Ján mu odporoval a hovoril: „Ja by som sa mal dať tebe pokrstiť, a ty prichádzaš ku mne?“ Ježiš mu však povedal: „Len to nechaj, lebo sa patrí, aby sme splnili všetko, čo je spravodlivé.“ potom mu už neodporoval. Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody. Vtom sa mu otvorilo nebo a on videl Božieho Ducha, ktorý ako holubica zostupoval a prichádzal nad neho. A z neba zaznel hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom mám zaľúbenie.“ (Mt 3,13-17)
Sviatky Narodenia Pána a Krst Pána boli v prvom tisícoročí jeden sviatočný okruh, ktorý trval niekoľko týždňov. Niektorí historici tvrdia, že začínal niekedy v novembri a končil v polovici januára. Dôvod pre také slávenie bola historická danosť, ktorá sa pretavila potom aj do myšlienky sviatkov: Boh sa zjavil medzi ľuďmi – epifánia. Dokladajú to aj liturgické slávenia, ktoré poznáme. Liturgický rytmus Vianoc a Zjavenia Pána – Krstu je ten istý. Predsviatok – Vigília s pôstom, rannými kráľovskými modlitbovými hodinkami, poobede večiereň s liturgiou – v nich čítania z prorokov a Nového zákona, štedrá večera, nočné bdenie vo forme Veľkého povečeria s Izaiášovým spevom S nami Boh! Na ďalší deň slávnostná liturgia, ktorá je vrcholným momentom osem dní trvajúceho sviatočného cyklu.
Pripomínam to preto, lebo tieto dva momenty sú prepojené. Boh sa zjavil medzi ľuďmi v tele ako ozajstný človek (Filipanom 2:6-7), narodil sa ako dieťa a neskôr sa ukázal svetu ako dospelý muž, ktorý prichádza k Jánovi na krst a neskôr sám hlása pokánie a blízkosť Boha. Pri krste zaznie Otcov hlas potvrdzujúci naplnenie starých proroctiev – ty si môj milovaný syn: žalmy 110 a 2; Izaiáš 7: 14-15; 9:5. Ale načo vlastne prišiel???
Odpoveď dáva ikona. Všimnite si farby. Zlaté pozadie – dokonca už na egyptských sarkofágoch – znamená transcendentný svet, svet, sféru Boha. Červená je farba samotnej osoby Boha. Ježiš je Bohom. Je Synom Yahweho: synom Žijúceho /etymológia mena Yahweh/. Ale cez telo má prehodený modrý plášť. Modrá je symbolom človeka, Adama, ľudskej prirodzenosti. Tieto dve farby tvoria kontrast podobný bielej a čiernej. Ikona necháva vytušiť, že modrý plášť si sám odel, prehodil cez plece a obtočil si ho okolo pása. Inými slovami – Boh si vzal na seba naše ľudské, radosťami i útrapami prepletené, životy. Stal sa jedným z nás so všetkým, čo k našemu životu patrí. Až na hriech.
Preto prišiel Boh, aby vzal na seba našu každodennosť a pretvoril ju. Snáď najväčšou výzvou každodennosti je naša slabosť: nie sme takí, akí by sme chceli byť. Robíme chyby, hrešíme, padáme, sľubujeme a nedodržíme…kolotoč, ktorý je známy každému z nás. Najviac náš ťaží náš hriech a vyrovnanie sa s tým všetkým. Preto prichádza Boh, aby vzal na seba túto nedokonalú, nalomenú – mnohokrát polámanú – realitu človeka. Zaodel sa ňou, aby ju pretvoril. Po slovensky, prijal zlobu hriechu a nechal ju dopadnúť na seba vo chvíli ukrižovania, aby potom po troch dňoch vstal ako víťaz nad hriechom. Pri Jordáne ukazuje svoj zámer stotožniť sa s nedokonalým človekom. Byť mu na blízku, aby mu mohol dať život. Aby ho mohol urobiť synom Žijúceho.
Ježiš prišiel, aby ma očistil od hriechu a dal mi možnosť a silu nehrešiť. K Jánovi prichádzali ľudia vyznávajúc svoje hriechy a on ich symbolicky ponoril do vody, ktorá naznačila obrátenie, nový začiatok. Ak aj ja chcem nanovo prijať Ježišovu blízkosť, musím urobiť to isté. Pozrieť do hĺbky svojho bytia a pomenovať sa. V pravde. Tento krok naznačuje aj ďalšia ikona.
Mária je oblečená rovnako – tunika a plášť, len farebná kombinácia je opačná. Modrá označujúca ľudskú prirodzenosť je zahalená do červenej, božskej. Mária sa zaodela Božským životom, prijala osobu Ježiša Krista. V tomto spočíva podstata sviatku Krstu Pána. podivuhodná výmena: naše slabé a nedostačujúce je zahalené božským, pretvorené božským, aby prijalo v raji stratenú božskosť. Tento sviatok je pripomienkou procesu zbožstvenia človeka, ktoré začalo vtelením, pokračuje Ježišovým začlenením sa medzi ľudí a vrcholí na Kalvárii…
Istá čínska konvertitka, pred vlastným krstom, bola vyzvaná, aby zdôvodnila svoje úmysly prijať krst. Okrem iného sa jej kňaz pýtal, či mal Ježiš nejaký hriech, keď sa chcel dať pokrsiť Jánom. A ona odpovedala „áno“. Kňaz si myslel, že sa pani pomýlila a spýtal sa ešte raz. Keď odpoveď bola áno, v pomykove ju chcel naviesť, ale ona sa nenechala. Povedala: áno, Ježiš mal hriech. Ten môj. Vzal na seba moje hriechy.
Myslím, že toto je to najlepšie vyznanie viery, aké môže byť. Ježiš vzal na seba moje hriechy. Otázkou zostáva, či ja si vezmem na seba Ježišov život….či sa zaodejem ním ako Mária.
©róbert jáger 2012
