Kvetná nedeľa v Lukášovom prevedení by sa dala nazvať i nedeľou Krista kráľa. Od úvodného evanjeliového čítania o Ježišovom slávnostnom vstupe do Jeruzalema až po posledné verše Lukášovej verzie pašií sa vynára otázka či a ako je Ježiš kráľom.
Unavené, ale nadšené zástupy pútnikov do Jeruzalema, ktorí na vrchole Olivovej hory prvýkrát uzreli z kopca jeruzalemský chrám, sa ochotne pripájajú k učeníkom a vovádzajú do svätého mesta Ježiša ako požehnaného kráľa. Je pre nich tým, ktorý prichádza „v mene Pánovom“, teda v preklade do našej reči „v moci Pána“, ktorá sa prejavila v mnohých Ježišových zázrakoch. Mimoriadnosť tohto obrazu nie je až tak v oslave moci Pána, ktorá sa už prejavila v zázrakoch, ale skôr v moci Pána, ktorá je ešte očiam učeníkov skrytá a ešte sa len má prejaviť. Zvýrazňuje to osliatko, ktoré Pán potrebuje na to, aby sa naplnilo proroctvo Zachariáša o poníženom príchode kráľa na Sion (Zach 9,9). Rozmer poníženia preto vyvoláva otázku akým je to vlastne Ježiš kráľom.
Otázke Ježiša ako kráľa sa venuje aj Pilát, ktorý po svojom vyšetrovaní prehlási, že Ježiš nie je kráľom ako ho obviňujú a teda nijakú vinu na ňom nenachádza. Prestáva byť pre neho zaujímavým a tak ho posiela na posúdenie k štvrťvladárovi z Galiley a Perey Herodesovi Antipasovi. Ten sa nielen poteší uznaniu, ktorého sa mu dostalo, ale vzácne sa zhodne s Pilátom v ľahostajnom postoji k Ježišovi. Pre Piláta s Herodesom Ježiš nie je žiadnym kráľom. Preto si ten druhý z neho urobí žart a ten prvý ho nakoniec pragmaticky a politicky zobchoduje tak, aby nestratil nič ani vo vzťahu k Židom, ani vo vzťahu k cisárovi. Ukrižovaný Ježiš má vďaka tomu nad hlavou dôvod svojho potupného umučenia – je to židovský kráľ. Pre okoloidúcich a okolostojacich je to dôvod na posmech, tak zo strany popredných mužov židovskej veľrady, ako aj zo strany rímskych legionárov. Takého kráľa sa nikto z nich nebojí.
Dvaja zločinci, ktorí by pravdepodobne nemuseli byť v ten deň ukrižovaní, aj keď trest smrti by ich určite neminul, a ktorí tvorili komparz Ježišovmu ukrižovaniu, sa tiež zapájajú do hodnotenia Ježiša ako kráľa. Jeden z nich sa mu síce vysmieva podobne ako poprední muži, druhý je však v istom zmysle paralelou osliatka z prvého evanjeliového čítania, cez ktorého sa Ježišovi úplne nečakane dostáva uznania a slávy, ktorá sa neskôr veľmi rýchlo bude šíriť. Kajúci lotor je prvý, ktorý z kríža začína na kríži odhaľovať Ježišovu kráľovsku hodnosť. On sa ku kajúcemu lotrovi zachová ako Mesiáš a Dávidov syn kráľovsky. Pozýva ho na hostinu do svojho kráľovstva. Možno povedať, že Ježiš tu vstupuje do svojho kráľovstva, ktorým nie je Jeruzalem a jeho chrám, ale srdce človeka. Na to, aby vstúpil aj k nám netreba byť lotrom, len kajúcnikom….
© Štefan Novotný 19.3.2016
