Ježiš išiel popredku a uberal sa do Jeruzalema. Keď sa priblížil k Betfage a Betánii pri hore, ktorá sa volá Olivová, poslal dvoch učeníkov so slovami: „Choďte do dediny, čo je pred vami. Len čo do nej vojdete, nájdete priviazané osliatko, na ktorom nikdy nijaký človek nesedel. Odviažte ho a priveďte! A keby sa vás niekto opýtal: ‚Prečo ho odväzujete?‘, poviete: ‚Pán ho potrebuje.‘“ Tí, ktorých poslal, odišli a našli všetko tak, ako im povedal. Keď osliatko odväzovali, povedali im jeho majitelia: „Prečo odväzujete osliatko?“ Oni povedali: „Pán ho potrebuje.“ Osliatko priviedli k Ježišovi, prehodili cezeň svoje plášte a posadili naň Ježiša. Ako šiel, prestierali na cestu svoje plášte. A keď sa už blížil k úpätiu Olivovej hory, začali celé zástupy učeníkov radostne veľkým hlasom chváliť Boha za všetky zázraky, ktoré videli, a volali: „Požehnaný kráľ, ktorý prichádza v mene Pánovom! Pokoj na nebi a sláva na výsostiach!“ Vtedy mu niektorí farizeji zo zástupu povedali: „Učiteľ, napomeň svojich učeníkov!“ On odvetil: „Hovorím vám: Ak budú oni mlčať, budú kričať kamene.“
(Lk 19, 28-40)
Putovanie do Jeruzalema na veľkonočné sviatky malo pre každého pútnika svoju poslednú a najkrajšiu etapu z Olivovej hory do jeruzalemského chrámu. Kým cesta z Jericha vystupovala strmými údoliami v púšti z nadmorskej výšky približne 400 m pod úrovňou mora, na Olivovej hore sa pútnici dostali o 1200 metrov vyššie na 800 metrov nad morom. Z Olivovej hory sa potom do Jeruzalema už len zostupovalo s veľkým jasotom a radosťou, pretože chrám bol ako na dlani a pútnikov delila už len chvíľka od vstupu doň. V takomto ovzduší radostného očakávania okoloidúcich pútnikov vystupoval aj Ježiš na Olivovú horu. Keď bol na úpätí hory z východnej strany, neďaleko Betánie poslal dvoch z učeníkov dopredu na pod vrchol do osady Betfage pripraviť osliatko.
Vzhľadom k tomu, že Betánia sa neskôr spomína ako Ježišovo miesto pobytu i vzhľadom k tomu, že Ježiš bol podľa Jánovho evanjelia viackrát v Jeruzaleme, dá sa predpokladať, že Ježiš dobre poznal cestu do Jeruzalema i obyvateľov blízkej osady Betfage. Presný opis situácie odviazania osliatka preto neprekvapuje učeníkov. Ježiš sa vyzná a niektorí poukazujú aj na to, že Ježiš pravdepodobne poznal vlastníka osliatka, bol s ním dohodnutý a preto odporúčal učeníkom odvolať sa na neho. Táto odvolávka má však v sebe aj druhý význam: všade v gréckom preklade Starého zákona (tzv. Septuaginta) sa slovom Pán (kyrios) prekladalo Božie meno. Takto by Ježiš prorocky naznačil svoju úlohu toho, kto prichádza v mene Pánovom ako to neskôr prevolávajú učeníci a po nich ostatní putujúci do Jeruzalema.
Významným prvkom je charakteristika osliatka ako toho, na ktorom ešte nik nesedel. Poukazuje sa tým na zasvätenie osliatka. Mesiáš ako kráľ Izraela nemohol vstúpiť do Jeruzalema na už jazdenom osliatku, pretože by sa mohol znečistiť, ak by ho predtým používali rituálne nečisté osoby. V tejto súvislosti je dobré pripomenúť, že nejde tu o obraz chudoby, pretože ale pokory a pokoja. Ak by totiž Mesiáš prichádzal na koni bol by symbolom príchodu vojenskej moci. Mesiáš na osliatku je naplnením Zachariášovho proroctva o príchode kráľa do Jeruzalema: „Plesaj hlasno, dcéra Siona, jasaj, dcéra Jeruzalema, hľa, tvoj kráľ ti prichádza, spravodlivý je a prináša spásu, ponížený je a nesie sa na oslovi, na osliatku, mláďati oslice.“ (Zach 9,9). Jeruzalem teda Ježiš uvidel sediac na osliatku. V tejto pozícii sa dostával do popredia záujmu okoloidúcich pútnikov. Prvý impulz tomu dali učeníci, ktorí prestreli svoje plášte na osliatko. Podobné miesto pri opise uctenia si kráľa sa nachádza pri korunovácii Jehúa: „Nato každý vzal svoj plášť, položili mu ich pod nohy na holé schody, zatrúbili na trúbe a volali: „Jehu je kráľom!“ (2 Kr 9,13)
Z pohľadu stratégie to bol vhodný okamih na vyhlásenie sa za Mesiáša. Ľudia putujúci do Jeruzalema, plní radostného nadšenia a očakávania blížiacich sa sviatkov, dávali voľný priechod svojim emóciám a boli pripravení „nakaziť sa“ nadšením. Na druhej strane je potrebné si uvedomiť, že skupina zďaleka nebola obrovským davom, ako sa to niekedy prezentuje. Zvolanie Hosanna („Pane zachráň, spas ma“) sa v Ježišovej dobe používalo pri oslave Boha. Toto zvolanie sa nachádza v Žalme 118 spolu so zmienkou o tom, kto prichádza v mene Pánovom a túžbou vystrojiť sprievod s ozdobnými vetvami: „Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho. Pane, spas ma; Pane, daj mi úspech. Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom. Požehnávame vás z domu Pánovho. Boh, Pán, je naším svetlom. Vystrojte sprievod s ozdobnými vetvami až k rohom oltára.“ (Ž 118,24-27)
© Štefan Novotný 23.3.2013
