11 A pokračoval: „Istý človek mal dvoch synov. 12 Mladší z nich povedal otcovi: »Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.« A on im rozdelil majetok. 13 O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. 14 Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. 15 Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. 16 I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. 17Vstúpil teda do seba a povedal si: »Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. 18 Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. 19 Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.« 20 I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. 21 Syn mu povedal: »Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.« 22 Ale otec povedal svojim sluhom: »Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! 23 Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, 24 lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.« A začali hodovať. 25Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. 26 Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. 27 Ten mu povedal: »Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.« 28 On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. 29 Ale on odpovedal otcovi: »Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. 30 No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.« 31 On mu na to povedal: »Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. 32 Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.«“
Kto je hlavnou postavou Ježišovho podobenstva? Ak spočítame verše a pozrieme sa na koho sa zameriava „kamera“ rozprávača, zdá sa, že hlavnou postavou je mladší syn: žiada od otca svoj podiel (v. 12), po niekoľkých dňoch odchádza, žije v ďalekej krajine, prehýri všetko, potom je na mizine, pasie ošípané, vstupuje do seba, vracia sa (v. 13-20a.21)… Druhou postavou sa zdá byť starší syn: dostal svoj podiel z majetku (v. 12b), vracia sa z poľa, počuje veselosť, vyzvedá sa, nechce vojsť, vyčíta otcovi…(v. 25-30). A pritom hlavnou postavou, to najdôležitejšou je otec, hoci jemu je venovaných počtom najmenej veršov. On je hlavnou postavou, lebo mení osudy svojich synov.
Ak by sme šli od konca, vidíme ako pozýva staršieho syna pozerať sa zo svojej, otcovskej perspektívy. Pozýva ho vidieť záchranu a prežiť radosť (v. 31-32) Otec čakal svojho syna. Z terasy domu deň čo deň musel kontrolovať, či náhodou sa nevracia. Ako mladší chcel a aj zabudol na otca, tak otec nielenže nezabudol, ale deň čo deň očakával syna. Keď ho vidí približovať sa, uteká mu oproti a objíma ho. Vo chvíli, keď syn začína svoje vyznanie, preruší ho a nariaďuje pripraviť oslavu: veseľme sa a hodujme, radujme sa, jedzme a pime, lebo našiel sa!!!! (v. 23-24). Otec, ako hovorí pápež František, neznesie, aby jeho syn bol zbavený synovstva, aby klesol na úroveň sluchu, ktorý sa musí báť a nemá žiadne práva. Otec vracia synovstvo zblúdilému: dajte mu nové rúcho, prsteň a sandále (v. 22). (Katechéza sv. otca Františka, 11.5.2016)
Ježiš nám ukazuje obrovskú radosť otca. Ježiš nám neukazuje otca, ktorý chce spravodlivosť alebo pomstu: Teraz mi to všetko zaplatíš! Odrobíš si stratu… Neodsúva ho do pozície dlžníka, ani mu nevyčíta hriechy. Otec sa teší, že syn sa vrátil, že je zdravý a živý. Asi najdojímavejšie odkrýva otcovo srdce opis stretnutia: Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho (v. 20). Otcovo milosrdenstvo nemá hraníc, nekladie podmienky a ukazuje sa skôr, než by syn mohol dokončiť svoje vyznanie!
Samozrejme otcov pohľad nie je sentimentálne zabudnutie na zlo, akási afektivita voči mladšiemu a teda zlatšiemu, ako to často býva u rodičov. Hýčkajú najmladšie dieťa, lebo je také zlaté… Mladší syn si priznáva chybu, vracia sa, aby všetko vyznal a berie na seba dôsledky: nie som hoden byť viac synom…ale sluhom by som mohol. Tak ti to všetko vrátim, keď budem zadarmo pracovať pre teba, otče…. (porov. v. 17-20a). Otec vstúpi vo chvíli vyznania.
To, že patríme Bohu, že sme jeho deti, nie je dôsledok našej snahy, šikovnosti, múdrosti či zrelosti. Nie je to dôsledok našich dobrých skutkov a zásluh. Je to jednoducho rozhodnutie nebeského Otca a nič sa na tom nemení! Nikto nám preto nemôže vziať Božie detinstvo, našu hodnotu ako synov a dcér! Nikto nás nemôže odlúčiť od jeho lásky, ktorú nám dal vo svojom synovi Ježišovi: Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: „Abba, Otče!“ Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti…. Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč?….A som si istý, že ani smrť, ani život, ani anjeli, ani kniežatstvá, ani prítomnosť, ani budúcnosť, ani mocnosti, ani výška, ani hĺbka, ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi. (Rim 8,15-16.35.38-39 )
Ježiš svojím podobenstvom nás povzbudzuje, aby sme nikdy a za žiadnych okolností nestratili nádej! Zvlášť vtedy, keď sa nám zdá, že si nezasluhujeme žiadnu budúcnosť, žiadne odpustenie či druhú šancu!!! Sv. otec František vo svojej katechéze hovorí, že „ani v tej najtemnejšej situácii života…vo chvíli, kedy som urobil veľmi hlúpe rozhodnutia a neopovážim sa pozerať do budúcna…vo chvíli, keď žíznim po milosrdenstve, ale som presvedčený, že si ho nezasluhujem….ani v takýchto chvíľach nesmieme strácať nádej!“ Boh ako otec nás očakáva! Boh ma chce objať!
Dnešné podobenstvo nás pozýva pozrieť sa zblízka na Boha Otca a vidieť jeho pravú tvár, jeho pravý postoj ku mne, k dieťaťu. Viac sa sústrediť na Otcov postoj, než na seba: či už hriechy alebo zásluhy ako ten starší brat! Pozerať sa a znova a znova meditovať nad Otcom. Toto nám otvorí úplne inú perspektívu. Dovolí nám s dôverou pomenovať a vyznávať naše hriechy, slabosti, pády i omyly.
Ale Sion povedal: „Pán ma opustil, Pán na mňa zabudol.“ Či zabudne žena na svoje nemluvňa a nemá zľutovania nad plodom svojho lona? I keby ona zabudla, ja nezabudnem na teba. 16 Hľa, do dlaní som si ťa vryl, tvoje múry sú vždy predo mnou. (Iz 49,14-15)
Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne. Nevyčíta nám ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky. Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí. Lebo ako vysoko je nebo od zeme, také veľké je jeho zľutovanie voči tým, čo sa ho boja. Ako je vzdialený východ od západu, tak vzďaľuje od nás našu neprávosť. Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja. (Ž 103,8-13)
Róbert Jáger, 2018
