Mal síce aj normálne meno, aké sa zvyknú dávať ľuďom, povedzme také, aké máš ty, no rokmi, ani nevedno kedy presne, mu prischlo meno Mravec. Ak si niekedy pozoroval mravcov, hádam aj tušíš, prečo tá prezývka. Pre pracovitosť. Ale nie takú obyčajnú, akože ráno vstaneš a umyješ sa. Potom zješ raňajky, upraceš a ideš do školy. V škole hodina za hodinou, obed, krúžky, kamaráti, učenie, večera, telka, pc, kúpeľňa a posteľ. To je viac menej klasika. Za to by ešte nikomu neprischla prezývka Mravec. Leda tak Tuctový. Prezývka Mravec je nadštandard a tá prischne iba tomu, kto je pracovitý a zarytý zároveň. Kto nehľadí na námahu, ale pre dobrú vec dokáže obetovať veľa, ba priam všetko. Kto sa vie zapáliť a zapaľovať. Zapáliť a zapaľovať. Vlastne, poznám iba jedného takého Mravca, na ktorého táto prezývka sedí ako ušitá. Veď posúď: keď sa v ich škole chystal vianočný koncert, dokázal (nikto netuší ako), aby na ňom zaspieval náš najznámejší tenor. To bol vtedy taký gól, že až. A nie len to. O návšteve tenora nikto nevedel. Ani riaditeľ školy. Len sa ten zrazu objavil na javisku a spustil. Aj sám tenor bol v šoku, aký šok spôsobil. Mravec bol uveličený, že koľko radosti sa podarilo. Námaha opadla, malo to zmysel. Ešte veľa podobných kúskov mal Mravec na rováši. Pripravil, zorganizoval, vytrvalo, s radosťou a nemalými obetami. Nečakal poďakovanie, jemu stačilo, že pomáhal dobru na svet, rozdával radosť a že ľudia sa menili k lepšiemu. Pravda, našli sa aj takí, čo ho nazývali rojkom, či bláznom, ale to len preto, že mu závideli, alebo preto, že svojím čistým srdcom nevdojak ukazoval na ich vlastné nedostatky a nemohli to strpieť.
Ktovie, možno aj ty poznáš vo svojom okolí takého nejakého Mravca, ktorý rád pomáha iným ľuďom a rozdáva radosť.
Ktovie, možno je tento príbeh tak trochu aj o tebe.
© Júlia Hubeňáková
7. 12. 2014, 2. adventná nedeľa
Začiatok evanjelia Ježiša Krista, Božieho Syna.
Prorok Izaiáš napísal: „Hľa, posielam svojho posla pred tvojou tvárou a on ti pripraví cestu.
Hlas volajúceho na púšti: ‚Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky!‘“
Ján bol na púšti, krstil a hlásal krst pokánia na odpustenie hriechov. Prichádzala k nemu celá judejská krajina i všetci Jeruzalemčania. Vyznávali svoje hriechy a dávali sa mu krstiť v rieke Jordán.
Ján nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med. A hlásal: „Po mne prichádza mocnejší, ako som ja. Ja nie som hoden ani zohnúť sa a rozviazať mu remienok na obuvi. Ja som vás krstil vodou, ale on vás bude krstiť Duchom Svätým.“ Mk 1, 1-8
