9 Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo: 10 „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. 11 Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: »Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. 12 Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.« 13 Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu.« 14 Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
18. kapitola Lukášovho evanjelia je vsadená do Ježišovej cesty do Jeruzalema. Jeruzalem je výnimočný nielen kvôli Chrámu a kráľovstvu, nielen kvôli slávnym kráľom Dávidovi a Šalamúnovi. Je výnimočný aj kvôli patriarchom. Predovšetkým Abrahámovi. Podľa židovskej tradície vrch, na ktorom stál jeruzalemský chrám, je vrch Morijah, kde mal Abrahám obetovať syna Izáka (Gn 22,1-2). A tak sa stáva Jeruzalem aj symbolom ukazujúcim na správnu vieru, Abrahámovú vieru.
Ježiš na ceste do Jeruzalema prednesie svojim poslucháčom a pútnikom:
– 2 podobenstvá
– 2 príklady života, ktoré môžeme nazvať parabolickými – praktickými ukážkami, vychádzajúcimi z podobenstva
– Predpoveď vlastného utrpenia, ktoré vedie do života
– Symbolické gesto uzdravenia slepca pri Jerichu, ktorý potom kráča za ním
Lk 18, 1-8 je podobenstvom o neodbytnej vdove a nespravodlivom sudcovi so záverečnou otázkou, či nájde Syn človeka neúnavnú, pretrvávajúcu, stálu vieru, keď sa vráti. Lk 18, 9-14 podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi – o zlej a správnej viere: seba obhajujúcej viere (podľa vlastných skutkov) a kajúcej viere (pravdivý pohľad na seba a Boha). Príkladom správnej viery sú potom deti, ktoré dôverujú a od nich sa treba učiť (Lk 18, 15-17). Zdôraznením dôležitosti viery, ktorá skutočne dôveruje a táto dôvera sa prejaví v každodennom nasledovaní Ježiša: bohatý mladík Lk 18, 18-30. Ježišova cesta je cestou seba obetovania, ktoré vedie k zmŕtvychvstaniu Lk 18, 31-34. Nakoniec, skôr než by začali vystupovať do Jeruzalema – posledná fáza cesty – Ježiš uzdraví slepca a on nasleduje Ježiša do Jeruzalema (Lk 18, 35-43).
Ježiš svojich poslucháčov vedie k odhaleniu tajomstva obety. Zriecť sa svojich vízií a predstáv a dôverovať Bohu, lebo on to vie lepšie. Súčasťou tohto zrieknutia sa a spoľahnutia sa na Boha je reálna viera. Nie ako sudca, ktorý neberie ohľad na nikoho, ani na človeka ani na Boha (Lk 18,2-5). Robí si po svojom! Ak poslucháči reagovali pobúrene na sudcu, mysliac si, že oni teda nie sú takí, Ježiš ich upozorní na ďalší moment: nepresviedčať seba o vlastnej spravodlivosti. Ona nerastie z porovnávania sa s inými ľuďmi! Ukáže im na deti, ktoré rodičovi bezpodmienečne dôverujú a sú veľmi úprimné. Ukáže zároveň na hĺbku, ktorá sa vyžaduje. Nestačí zachovávať príkazy, treba vykročiť za a spolu s Ježišom! Načo kráčať za ním? Aby človek obetoval svoje predstavy a túžby pre Ježiša a tak vošiel do ozajstného, nikdy nekončiaceho života, do vzkrieseného života. Nerozumejú. Preto uzdravuje slepca, ktorému otvorí zrak. A slepec kráča za Ježišom! Toto je širší kontext podobenstva o mýtnikovi a farizejovi.
Podobenstvo o mýtnikovi a farizejovi chce odkryť správny typ viery, správne prežívaný vzťah s Bohom. Ježiš začína rozprávať podobenstvo pre tých, čo si namýšľali (v. 9), že sú spravodliví. Niektoré preklady hovoria o tých, čo dôverovali sebe. Grécky termín peithō vo forme particípia aktívneho perfekta môžeme preložiť ako presviedčali, ubezpečovali sa, dôverovali si. Ide o stav, v ktorom človek seba samého presviedča o niečom. V tomto prípade o svojej spravodlivosti, o stave, v ktorom nie je nutná žiadna zmena!
Ide o ľudí, ktorí navonok síce Bohu dôverujú, ale vo vnútri sú ďaleko od neho. Ani ho nepotrebujú, lebo dodržiavajú to, čo sa považuje za dôležité: modlitba (Mt 6,4-5), almužna (Mt 6,2-4) a pôst (Mt 6,16-18). V Ježišovej dobe, ba až dodnes, sú tieto skutky prejavmi spravodlivosti. A presviedčajú sa, že samé o sebe ich robia spravodlivými. Ba dokonca idú tak ďaleko, že ostatných vyhlasujú za nehodných a preto nimi pohŕdajú!!!! Grécka štylistika vo verši 9 má tento význam: len ja a všetci ostatní bez výnimky sú odpísaní!
Boh sa stáva ich dlžníkom: má im odplatiť požehnaním. Náboženstvo vlastnej spravodlivosti, ktorej súčasťou je pohŕdanie ostatnými, ktorí nie sú ako ja!!!! Ježiš varuje pred takýmto postojom. Už farizejom povedal: Vy sa robíte pred ľuďmi spravodlivými, ale Boh pozná vaše srdcia! (Lk 16,15). Celá starozákonná múdrosť ukazuje, že nemá zmysel sa skrývať, pretvarovať alebo dokonca hrať sa na niekoho pred Bohom. Kniha Múdrosti: Boh je svedok najvnútornejšieho zmýšľania človeka, jasne vidí do jeho srdca a počuje každé slovo, ktoré povie (Mudr 1,6). Prekliaty je človek, ktorý sa spolieha na človeka…ale srdce sa mu odvracia od Pána…Požehnaný však, kto sa spolieha na Pána a Pán je jeho nádejou! (Jer 17,5.7)
Tento postoj vidno u Abraháma. Abrahám sa stal spravodlivým, lebo dôveroval Bohu. Urobil to, čo Boh od neho žiadal: opustil krajinu svojich otcov a šiel do krajiny, ktorú mu ukázal Boh (Gn 12,1-5), obetoval syna Izáka (Gn 22,1-19), hoci to bol syn prisľúbenia. Okrem toho Abrahám zostáva veľmi úprimný voči Bohu, keď sa mu posťažuje, že nemá syna (Gn 15,2-6). Vo všetkých životných situáciách sa spolieha na Boha a práve toto ho robí spravodlivým: uveril Pánovi a On mu to počítal za spravodlivosť (Gn 15,6). Celá biblická tradícia vníma Abraháma ako vzor viery, ako otca viery. Ako toho, kto skutočne Bohu dôveroval!
8 S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide. 9 S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jakubom, spoludedičmi toho istého prisľúbenia. 10 Lebo čakal na mesto s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh… 17S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného obetoval ten, ktorý dostal prisľúbenia 18 a ktorému bolo povedané: „Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo.“ 19 Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť. Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz (Hebrejom 11,8-10.17-19).
Tak sa stal Abrahám otcom všetkých, ktorí veria….ktorí sa neuspokojujú s tým, že sú obrezaní, ale aj kráčajú v šľapajách viery nášho otca Abraháma (Rim 4,11-12).
Správne žitá viera sa teda nezakladá na vypočítavaní skutkov a porovnávaní sa s inými, slabšími. Správna viera je dôvera v Boha, ktorý pozná srdcia a preto sa človek obracia k Bohu s úprimnou sebareflexiou, v pravde, bez pretvárky. Neporovnáva sa s inými, ale s Bohom. Nenahovára si, že nepotrebuje žiadnu zmenu. Dbať na svoje srdce – asi takto sa dá zhrnúť lekcia podobenstva!
Róbert Jáger, 2018
