(1) Počúvajte ma, ostrovy, dávajte pozor, národy v diaľavách; Pán ma z matkinho lona povolal, už v živote mojej matky myslel na moje meno, (2) ústa mi urobil sťa ostrý meč, ukryl ma v tôni svojej ruky. Utvoril ma ako zaostrený šíp, do svojho tulca ma uložil. (3) A povedal mi: „Ty si môj služobník, Izrael, na tebe ukážem svoju slávu.“ (4) Ja som povedal: „Nadarmo som sa namáhal, márne a zbytočne som mrhal svoju silu. Ale moje právo je isté u Pána a moja odmena u môjho Boha.“ (5) A teraz hovorí Pán, ten, čo si ma utváral za služobníka už v matkinom lone, aby som priviedol k nemu Jakuba a Izraela okolo neho zhromaždil; tak som bol poctený v očiach Pána a môj Boh sa mi stal silou. (6) Povedal: „To je málo, že si môj služobník, aby si obnovil Jakubove kmene a naspäť priviedol zvyšok Izraela. Urobím ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až do končín zeme.“
Iz 49,1–6
Druhá pieseň o Pánovom služobníkovi z Izaiáša je veľmi obľúbený a v liturgii často opakujúci sa text. Z pochopiteľných dôvodov si ju čítame aj na dnešnú slávnosť Narodenia Jána Krstiteľa. V prvom a piatom verši sa spomína obraz narodenia, resp. vývin dieťaťa ešte pod srdcom matky a skoré Božie povolanie. Posolstvo je jasné; Boh chce prostredníctvom svojho služobníka Izraela objať celý svet. Písmo nás tu učí, že ak komunita v poslušnosti odpovedá na Božie volanie, stáva sa súčasťou výkupného procesu, ktorý zahŕňa všetky národy (Hanson, 127). Je to podobne úloha cirkvi ako spoločenstva veriacich a jej jednotlivých členov. Čím lepšie počúvame Boha, tým viac napĺňame poslanie približovať ho ľuďom.
Pomerne rušivo pôsobí štvrtý verš, ktorý prináša do inak pozitívnej atmosféry nášho čítania prvok neúspechu a rozčarovania. Služobník sa vyjadruje skepticky o svojej doterajšej námahe: „Nadarmo som sa namáhal, márne a zbytočne som mrhal svoju silu.“ (v. 4a). Je rozladený, pretože jeho úsilie neprinieslo očakávané ovocie. Historicky ide pravdepodobne o Kýrov výnos, ktorým umožnil Izraelitom vrátiť sa z Babylonu domov do Jeruzalema. Ale mnohí už nechceli. Istá časť Izraela počúva Pána a povzbudzuje k návratu aj ostatných, no narážajú na ich ľahostajnosť (Berges, 30). Preto prichádza sklamanie. Stret s realitou býva bolestivý, ale v druhej časti toho istého verš vidíme, že nevedie k pochybnostiam o Bohu, ale k väčšej dôvere.
Poslanie Pánovho služobníka u Izaiáša je privádzať k Bohu. Ján Krstiteľ mal rovnakú úlohu. Anjel o ňom povedal, že mnohých synov Izraela obráti k Pánovi, ich Bohu (Lk 1,16). Dnes je zrejmé, že nasmerovať ľudí k Ježišovi, k viere, nie je len tak. Často sa stáva, že to nefunguje, hoci sa snažíme urobiť všetko, čo je v našich silách. Veľmi oslobodzujúco pôsobí poznanie, že meradlom nášho konania nemá byť úspech, ale jednota s Božou vôľou (Ratzinger, 42–43). Usilujme sa na príhovor sv. Jána Krstiteľa poznať a plniť, čo chce od nás Boh. Prehlbujme sa tiež v dôvere, že Boh nás vedie a prevedie aj cez náročné situácie. Nech z nás žiari Božie svetlo. Krásny slávnostný deň všetkým.
Staršie zamyslenia k dnešnému čítaniu nájdete tu a tiež tu.
Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Žalm 139 – Kam môžem ujsť
Literatúra:
BERGES, U., Jesaja 49–54 (Herders Theologischer Kommentar zum Alten Testament; Freiburg; Basel; Wien 2015).
HANSON, P. D., Isaiah 40–66 (Interpretation, a Bible Commentary for Teaching and Preaching; Louisville 1995).
RATZINGER, J., Kázaní o svatých (Olomouc 2009).
