V nedeľnom evanjeliu, ktoré sa číta pri príležitosti nedele Krista Kráľa, počúvame o tom ako sa Ježišovi pod krížom vysmievali, že ak je židovský kráľ nech urobí toto alebo hento. Dožadovali sa dôkazu o tom, že ak je kráľ, musí mať aj nejakú moc. Dotknem sa práve tohto slovíčka moc. Neviem, či som sa už niekedy v minulosti venoval problematike moci, ak áno, tak malé zopakovanie nezaškodí.
Keď sa povie slovo moc, mne ako prvé napadne Alfred Adler so svojou teóriou komplexu menejcennosti, kde je zapracovaný aj pohľad na moc, konkrétne, pohľad na túžbu po moci. Ale poďme poporiadku. Komplex menejcennosti je podľa Adlera komplex prameniaci z vedomia závislosti od druhých ľudí v modernej spoločnosti a spojený so snahou tuto závislosť, menejcennosť, prekonať získaním určitej sociálnej pozície, moci a pod. Pri zlyhaní sa často stáva, že človek uniká do neurózy. Niekto máva, ako sa aj v hovorovej reči povie komplex zo svojej výšky, sociálneho statusu a pod. Tento cit osobnej a osobitne orgánovej nedostatočnosti je človeku trápny, jasne si ho uvedomuje a domýšľa pravdepodobné alebo i nepravdepodobné dôsledky. Spravidla sa tento nedostatok snaží kompenzovať napríklad samotnou túžbou po moci, ktorá sa môže prejaviť napr. šikanovaním podriadených. V konečnom dôsledku sa jedná o snahu svoj komplex nahradiť v inej oblasti. Ak je kompenzácia nedostatočná alebo nadmerná, vznikajú poruchy správania a prežívania (spomínaný únik do neurózy). Komplex menejcennosti sa spája s necitlivosťou na kritiku, ale aj s hyperkritickosťou voči iným.
Ježiš je ale iný vládca – kráľ. Nie je kráľom, ktorý túži po moci a musí si svoje dominantné postavenie niečím dokazovať. Práve naopak – Ježiš sa snaží byť ako my. Dokázal to aj tým, že sa stal človekom a zomrel za nás. Ukážte mi jedného kráľa, ktorý by toto urobil za svoj ľud. Podľa mňa by na obetovanie niekoho poslal. To je práve rozdiel, ktorý aj mňa častokrát fascinuje: nazývame ho Kráľom, Pánom čo môže vzbudiť istú dominanciu, ale nazývame ho tiež Priateľom a to Ho a nás stavia na rovinu, kedy nám rozumie, načúva nám ako rovnocenným. Na záver znova apelujem, ako už nie raz, pristupujme k Nemu aj v modlitbe podobne, ako k svojmu priateľovi, ktorý je tu pre nás, záleží mu na nás a kedykoľvek je pripravený nás vypočuť poprípade pomôcť.
Mgr. Peter Chomjak
Nedeľa Krista Kráľa C – pohľad psychológa
