Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.(Lk 15,20)
Bratia, prečo sa tak málo usilujeme hľadať jeden pre druhého spásne príležitosti, žeby sme si tam, kde vidíme väčšiu potrebu, viac pomáhali navzájom a vzájomne si bratsky niesli bremená? Práve to nám pripomína Apoštol: „Neste si vzájomne bremená, a tak naplníte Kristov zákon.“ A inde: „Znášajte sa navzájom v láske.“ Veď ona je Kristovým zákonom.
Ak vidím na svojom bratovi niečo nenapraviteľné – či už z nevyhnutnosti alebo z telesnej či mravnej slabosti –, prečo to neznášam trpezlivo a nepotešujem láskavo, ako je napísané: „Ich deti sa budú na rukách nosiť a na kolenách láskať“? Vari preto, že mi chýba tá, čo všetko znáša, tá, čo je dosť trpezlivá, aby vydržala, a dobrotivá, aby milovala?
Veď ona je zákonom Krista, ktorý v utrpení „naozaj niesol naše neduhy“ a v útrpnosti „sa bôľmi obťažil“, miloval tých, ktorých znášal, a znášal tých, ktorých miloval. Kto však napáda brata v núdzi, kto mu strojí úklady v akejkoľvek jeho slabosti, poddáva sa celkom isto diablovmu zákonu a plní ho. Buďme teda navzájom súcitní, bratsky sa milujme, slabosti znášajme a neresti prenasledujme.
Čím úprimnejšie ten-ktorý spôsob života sleduje lásku k Bohu a kvôli nemu lásku k blížnemu, tým viac ho Boh prijíma a nezáleží na tom, akými pravidlami sa riadi alebo aké rúcha si oblieka. Lebo iba kvôli láske sa má niečo konať alebo nekonať, meniť alebo nemeniť. Iba ona je aj počiatkom, z ktorého má všetko vychádzať, aj cieľom, ku ktorému má všetko smerovať. A nič sa nekoná hriešne, čo sa koná naozaj pre ňu a podľa nej.
Ju nech nám láskavo udelí ten, ktorému sa bez nej nemôžeme páčiť a bez ktorého nemôžeme vôbec nič, teda Boh, ktorý žije a kraľuje cez nekonečné veky. Amen.
Z Rečí blahoslaveného Izáka, opáta kláštora v Stelle
(Sermo 31: PL 194, 1292-1293)
