Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: „Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.“ Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu.“ Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Lk 18,9- 14)
Prečo bol ospravedlnený mýtnik a nie farizej??? Rýchla odpoveď znie: lebo farizej sa povyšoval, chvastal sa sám sebou. Je to pravda. Avšak k tomu, aby sme z toho vyvodili praktický záver pre seba samých, musíme sa trošku ponoriť do textu.
Zaujímavý detail ponúka hneď na začiaktu grécka formulácia. Farizej sa modlil pros auton , čo slovensky neznamená „v sebe“, v tichu, vo svojom vnútri, ale k sebe, o sebe. Farizej sa modlí o sebe, hovorí o sebe… ďakujem – nie som ako ostatní – smilník, vydierač… ako aj tento mýtnik…postím, modlím sa, dávam….
Hneď badáme, že farizej sa porovnával s inými. A tu je jeho koniec. Farizeji – ak sa pozrieme do dejín – neboli zlí, falošní sami o sebe. Samotné slovo farizej sa odvodzuje od „oddelení“ pre Boha. Snažili sa byť čím vernejší v zachovávaní Božie zákona. Modlievali sa a ich duchovným pokrmom ale aj inšpiráciou bolo stále Božie slovo, Písmo. Základný princíp bol: porovnávať sa s Bohom. A tu je pes zakopaný. Farizej sa mal porovnávať s Bohom a nie s inými. Takýto postoj Ježiš kritizuje. Prečo je nebezpečné porovnávanie s inými?
Vo všeobecnosti máme tendenciu pozrieť sa na niekoho, komu to ide ľahšie, má menej problémov, zdá sa, že jeho život je jednoduchší. Tu nastúpi porovnávanie a sebaoplakávanie, keďže môj kríž, problém, ťarcha je najväčšia na svete. Nič ťažšieho už neexistuje a nikto netrpí tak ako ja. Človek sa sústredí na seba, zaoberá sa svojím bôľom a upadne do pesimistickej sebaľútosti…ale je to naozaj tak, že iba môj kríž je najväčší??? Pred dvoma dňami som sa dozvedel, že známa, sotva 30ročná pani s troma deťmi /najstarší je druhák, najmladšie má niečo vyše roka/ prichádza o muža a živiteľa rodiny, keďže pri operácii mu zistili zhubný nádor. Nikto netuší dokedy to potiahne…je môj kríž fakt ten najväčší, najťažší???
Druhé nebezpečenstvo spočíva v porovnávaní sa s „horšími, slabšími“. Veď ja nie som až taký zlý ako napríklad aj tamten…udavač, lúpežník, podvodník….nezabil som nikoho, neokradol som…tak čo, veď je to fajn. Som dobrý, ba ešte viac… takto má pravdu aj farizej. V porovnaní s mýtnikom bol lepší…lenže toto je nebezpečenstvo minimalizmu, ktoré rovnako vedie k prílišnej sústredenosti na seba samého. Človek je očarený svojou domnelou dokonalosťou. A zasa sme len pri sebe a falošnom sebaobraze.
V jednom i v druhom prípade človek zostáva zameraný na seba a nič a nikoho iného nevidí. A potom samozrejme, že hovorí, chváli, podčiarkuje, plače nad, zdôrazňuje, odporúča…seba. a zostáva sám. V podstate sa farizej ani nerozprával s Bohom, len mu oznamuje svoje kvality, za čím sa skrýva následne „mám nárok na požehnanie, na šťastie…“
Toho sa musíme varovať. Nie s inými sa musí človek porovnávať, ale s Bohom. Potom zostáva v pravde a môže urobiť aj krok dopredu. Ináč myslí iba na seba a zostáva sám. V istej americkej rodine v San Franciscu po vietnamskej vojne zazvonil telefón. Nezvestný syn sa vracia a vypytuje sa otca, či by mohol vziať so sebou priateľa. Otec na to „áno…“. Lenže ten priateľ by prišiel na stálo, keďže nemá kam ísť…otec stále pritakáva…no, ale je trošku problém, pokračuje syn, ten kamoš je na vozíčku, nohy dolámané na dobro, chýba mu ruka a k tomu všetkému je aj slepý… po chvíľke ticha otec vraví, že to nie je najlepší nápad. Odhovára syna, že nech ten kamoško ide kam chce…lebo ich bude len obmedzovať, ťažiť, a bude to bludné kolo…rozhovor skončil mrazivým tichom….
Po niekoľkých týždňoch márneho čakania do bytu rodiny došli policajti. Vraj rodičia musia ísť na obhliadku mŕtvoly a identifikáciu. Podľa „pliešku na krku“ s vojenským identifikačným číslom by mohlo ísť o ich syna… Bol to skutočne on. Skočil z nedostavanej výškovej budovy. Chýbala mu ruka i obe nohy. A bol slepý…
Otec odmietol nielen kamoša, ale aj vlastné dieťa. Sústredil sa príliš na seba, na svoje pohodlie a tak zostal sám. Trýznivo sám. Varujme sa teda porovnávania sa s inými. Trend, ktorý je dnes veľmi rozšírený. Porovnávajme sa s Bohom, s jeho slovom, aby sme mohli byť naozaj progresívni, ospravedlnení i požehnaní. Nebuďme minimalisti, aby sme sa mohli stať požehnaním pre iných.
© róbert jáger, 2013
