9 Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo: 10 „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. 11 Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: »Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. 12 Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.« 13 Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: »Bože, buď milostivý mne hriešnemu.« 14 Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“
Farizeji Ježišovej doby patrili k váženým členom židovskej spoločnosti. Ich meno sa odvádza od perušim, čo znamená oddelení pre horlivé dodržiavanie Božieho zákona. Túto horlivosť možno vyčítať aj z toho, čo sám robí: dvakrát do týždňa pôst, desiatky zo všetkého, modlitba a dodržiavanie príkazov Zákona. Videl som video pre deti práve o farizejovi a mýtnikovi (http://www.youtube.com/watch?v=Ufe6zouTq8g). Farizej je obľúbený, pozdravujú ho okolo idúci, vyjadrujú úctu. Aj on sám sa usmieva a takto zvýrazňuje svoje sociálne postavenie: vážený muž. Doba ich vnímala ako kultúrnu elitu.
Takéto „vážené osoby“ – zdá sa – aj dnes požívajú obdiv mnohých. Obľúbení pre svoj úsmev, úctivosť. Sú vždy k dispozícii, napr. šéfovi. Radi sa ukazujú so svojou dobročinnosťou, šikovnosťou. Nechýbajú na žiadnej akcii – spoločenskej či cirkevnej – a dobre ich tam vidno. Ak nie, pochvália sa tým, aby sa na to nezabudlo. Opakovaním čo všetko urobili a dosiahli vytvárajú auru „vzorových“ pracovníkov alebo priateľov alebo jednoducho dobrodincov spoločnosti. Často sa však stáva, že sa nechávame oslepiť pozlátkom. Lebo práve títo ľudia svoje skutky iba ukazujú a sami seba ukazujú. A môže to byť zamestnanec akejkoľvek firmy, učiteľ i kňaz. Ktokoľvek a kdekoľvek.
Čo je zlé na tom všetkom? To isté, čo bolo zlé na farizejovi v chráme. Skutky samé o sebe boli dobré – modlitba, milosrdenstvo, almužna, desiatky. Ale úmysel ? Úmysel, to je kľúčové slovíčko. Stačí si totiž všimnúť, že dotyčný robí „úžasné“ veci šéfovi pod nosom, ale tam, kde to má skutočne vykonať, tam to nerobí. Kde nie je šéf, tam sa neukáže. Hoci ide o rovnako dôležitú akciu – spoločenskú či cirkevnú. Kde treba skutočne poriadne makať, kde to ostáva nepovšimnuté – lebo je to nelukratívne – tam už sa vyhovára. Alebo ani neukáže. Kde ho nevidno, tam odkladá svoju masku a nastupuje pravá tvár.
Takýto típek robí to isté, čo robil farizej. Grécke pros heauton tauta proseucheto môže mať niekoľko významov: sám k sebe sa takto modlil – sám o sebe sa takto modlil – sám pred sebou sa takto modlil. Slovom vychvaľoval sa, pripomínal svoje činy, chvastal sa. Všimli ste si to už niekedy? Osoby, čo majú bytostnú potrebu sa chváliť? Samoška aj prácou, myšlienkami a nápadmi iných? Prezentovať sa cudzím perím? Tých iných nepripustiť k slovu? Starec Paisios (1924-1994, mních z Athosu) hovorieval: farizejizmus je robiť dobré veci kvôli tomu, aby boli videné a chválené.
Čo je na tom zlé? Okrem iného aj to, že sa necháme oslepiť a potom už nikoho a nič iné nevnímame: iba vzorového súdruha (hovorievalo sa v starej dobe). Ten má pravdu. Jeho slová sa neoverujú. On vytvára verejnú mienku. Nastupujú emócie a ilúzie. Už nejde o fakty, o skúsenosť, overené informácie. Už iba „zasnené zamilovanie si“ vzorového súdruha. A toto škodí, lebo sa narobí mnoho zla. Krivdí sa tým, čo to myslia vážne. Ignorujú sa. Dokonca je bežné, že sa narobí aj materiálna škoda. O morálnej ani nehovoriac…
…pápež František – ešte ako kardinál a arcibiskup Buenos Aires – v knihe rozhovorov s rabínom Abrahamom Skorkom a episkopálnym pastorom Marcelom Figueroa varuje pred takýmito postojmi. Hovorí, že je deštrukčné, ak sa niekto chce ukázať, definovať na základe vyhradenia sa voči iným, voči ich práci, vyzdvihujúc seba, pripomínajúc svoje skutky…a ide až tak ďaleko, že osočuje a útočí na iných.
Ale šéf to spoznal. V podobenstve je šéfom sám Boh: on vidí poza oponu, do srdca a odhaľuje úmysel. My nevidíme do srdca. A predsa si musíme dávať pozor, aby sme sa nenechali oklamať. Stačí niekoľko kontrolných ťahov. Ježiš nikdy nepoprel potrebu skutkov, o ktorých hovorí farizej z podobenstva. Ale jasne vraví:
Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali, lebo nebudete mať odmenu u svojho Otca, ktorý je na nebesiach. Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili.(Mt 6,1-2)
A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu. Ale keď sa ty ideš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.(Mt 6,5-6)
Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti.(Mt 6,17-18)
Najdôležitejší je úmysel. To, čo robíš a ako to robíš, prečo to vlastne robíš? Stará múdrosť totiž varuje: nie všetko je zlato, čo sa blyští. Pápež a mučeník Klement I. (nástupca apoštola Petra) vo svojom liste Korinťanom (Lettera ai Corinzi di San Clemente I, papa e martire, Nn. 46,2-47,5; 48) píše:
Vezmite si do rúk list apoštola Pavla. Čo vám napísal ako prvé vo svojom liste? Inšpirovaný Bohom písal vám o sebe, o Apollovi a o Kefasovi, pretože hneď od začiatku boli medzi vami tendencie k rozdeleniu. Vaša straníckosť spôsobila menší hriech, lebo ste sa spoľahli na osoby vyskúšané, na apoštolov. Ale teraz? Teraz počúvate ničotné osoby, ktoré vás odvádzajú (zo správneho bratského jednania) a diskreditujú tú bratskosť, ktorá vás urobila známymi. Je to hanba, ktorej sa treba čím skôr zbaviť.
Kto má uši na počúvanie, nech počúva!
robert jager, 2014 malba Clive Calver
