1 Potom boli židovské sviatky a Ježiš vystupoval do Jeruzalema. 2 V Jeruzaleme pri Ovčej bráne je rybník, hebrejsky zvaný Betsata, a pri ňom päť stĺporadí. 3 V nich ležalo množstvo chorých, slepých, chromých a ochrnutých. 4 (…ktorí čakali, až sa voda pohne. Anjel zostupoval totiž z času na čas do rybníka a rozvíril vodu. A ten, kto prvý vošiel do zvírenej vody, bol uzdravený, čo by ho bola trápila akákoľvek choroba.) 5 Bol tam aj istý človek, chorý už tridsaťosem rokov. 6 Keď ho tam videl Ježiš ležať a zvedel, že je už dlho chorý, povedal mu: „Chceš ozdravieť?“ 7 Chorý mu odpovedal: „Pane, nemám človeka, čo by ma spustil do rybníka, keď sa zvíri voda. A kým sa ta sám dostanem, iný ma predíde.“ 8 Ježiš mu vravel: „Vstaň, vezmi si lôžko a choď!“ 9 A ten človek hneď ozdravel, vzal si lôžko a chodil. No v ten deň bola sobota, 10 preto Židia hovorili uzdravenému: „Je sobota, nesmieš nosiť lôžko!“ 11 Ale on im odvetil: „Ten, čo ma uzdravil, mi povedal: »Vezmi si lôžko a choď!«“ 12 Pýtali sa ho: „A kto je ten človek, čo ti povedal: »Vezmi a choď?«“ 13 Ale uzdravený nevedel, kto je to, lebo Ježiš sa vzdialil spomedzi zástupu, čo sa zišiel na tom mieste. 14 Neskôr ho Ježiš našiel v chráme a povedal mu: „Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie.“ 15 A ten človek šiel povedať Židom, že ho to Ježiš uzdravil. 16 A Židia Ježiša prenasledovali za to, že robil takéto veci v sobotu. 17 Ježiš im povedal: „Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem.“ 18 Preto sa Židia ešte väčšmi usilovali zabiť ho, lebo nielenže porušoval sobotu, ale aj Boha nazýval svojím Otcom a robil sa rovným Bohu. 19 Ježiš im vravel: „Veru, veru, hovorím vám: Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn. 20 Veď Otec miluje Syna a ukazuje mu všetko, čo sám robí; a ukáže mu ešte väčšie skutky ako tieto, aby ste sa čudovali. 21 Lebo ako Otec kriesi mŕtvych a oživuje, tak aj Syn oživuje, koho chce.
Človek sa učí od rodičov tak, že ich napodobňuje. Napodobňovaním sa učíme ako sa správať pri stole, na ulici…napodobňovaním sa učíme osvojovať si postoje, pohľady, spôsoby myslenia a posudzovania. To, čo vidíme a vnímame u rodičov, to robíme sami.
Ako reakciu na spochybňovanie Ježiša uzdravovateľa, odpovedá: „Veru, veru, hovorím vám: Syn nemôže nič robiť sám od seba, len to, čo vidí robiť Otca. Čo robí Otec, to robí podobne aj Syn (v. 19). Ježiš robí len to, čo vidí robiť Otca. Čo si osvojil Ježiš od Otca? Čo sa od neho naučil??
V tomto prípade je skloniť sa k človeku a vytiahnuť ho z neriešiteľnej situácie: 38 rokov chorý a nemám nikoho, kto by mi pomohol (porov. vv. 5.7). ak sa obzrieme na minulú nedeľu, boli to myronosičky a Jozef z Arimatey, ku ktorým sa priblížil a dal sa im poznať v ich smútku a beznádeji (Mt 27,57-61; 28,1-10 – nedeľa myronosičiek). Na ôsmy deň po vzkriesení pristúpi k Tomášovi a dovolí mu osobne sa presvedčiť o realite nového života. Nepohŕda ním, ale vstupuje do jeho osobnej frustrácie, aby ju naplnil zmyslom (Jn, 20, 19-29 – nedeľa Tomášova). V ten istý večer prvého dňa v týždni (Jn 20,19) prichádza k učeníkom, ktorí sú zo strachu zamknutí. A prináša im pokoj (Jn 20,19b). Kráča s učeníkmi smerom do Emauz (Lk 24,13-35), kráča s nimi zlým smerom, počúva ich, aby im potom veľkodušne ukázal správny smer! Ak by sme prechádzali evanjeliami, zisťujeme, že Ježiš prichádza k človeku, aby ho oslobodzoval. Apoštol Ján pochopí Ježišovo milosrdenstvo, keď píše:
Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil. (Jn 3,16-17)
V byzantskej liturgii tesne pred čítaniami a Izaiášovým hymnom Svätý Bože, Svätý Silný, svätý Nesmrteľný zmiluj sa nad nami, kňaz prednáša modlitbu, v ktorej okrem iného hovorí:
Človeka si stvoril na svoj obraz a podobu a ozdobil si ho všetkými darmi. Prosiacemu dávaš múdrosť a poznanie. Hriešnikom nepohŕdaš, ale ho vedieš k spásnemu pokániu… (Liturgia Jána Zlatoústeho, Modlitba Trojsvätej piesne).
Ježišov postoj a skutky môžeme zhrnúť ako súcit a milosrdenstvo. A presne toto sa naučil od Otca. Toto videl u Otca. Napodobňuje Otca a dvíha človeka. Každého z toho, čo ho gniavi, aby ho postavil na nohy a priviedol späť k Otcovi.
Milosrdenstvo a súcit sú ovocím vernosti. Boh zostáva verný svojej zmluve. Keď uzavrie zmluvu s Abrahámom (Gn 15,1-20), podľa starovekých zvyklostí Abrahám prinesie jalovicu, kozu, barana, hrdličku a holúbka, a okrem vtákov rozpoltí všetky zvieratá (vv. 9-10). Zmluvné strany mali prejsť pomedzi rozpoltené časti ako znak vernosti: ak nedodržím, nech sa mi stane ako týmto zvieratám. Boh v ohnivom stĺpe prejde medzi zvieratami (vv. 17-18), ale Abrahámovi to nedovolí urobiť. Abrahám je len svedkom!
Boh počíta s našou slabosťou, preto je to len On, kto sa zaväzuje a berie na seba prekliatie! A tento postoj vernosti sa tiahne celými dejinami národa. Izaiáš pripomína: Či môže žena zabudnúť na plod svojho lona? Keby aj ona zabudla, ja nikdy nezabudnem! (porov. Iz 49,15). Vrcholia v Ježišovi, ktorý Otcovu vernosť naplní absolútne. Radšej sa nechá zabiť, len aby človek mohol žiť:
Hľa, môj služobník bude mať úspech…Ak dá svoj život na obetu za hriech, uvidí dlhoveké potomstvo a podarí sa skrze neho vôľa Pánova. Po útrapách sa jeho duša nahľadí dosýta. Môj spravodlivý služobník svojou vedomosťou ospravedlní mnohých a on ponesie ich hriechy. Preto mu dám za údel mnohých a početných dostane za korisť, lebo vylial svoju dušu na smrť a pripočítali ho k hriešnikom. On však niesol hriechy mnohých a prihováral sa za zločincov. (Iz 52, 13; 53,10b-12)
Pre nás je to obrovský dar, lebo každý pozná z vlastnej skúsenosti, že zlyháva, padá, zostáva neverný….nedokážeme mnohokrát zostať verný ani danému slovu, nieto ešte človeku alebo samotnému Bohu. Ak sme neverní, on ostáva verný, lebo seba samého zaprieť nemôže. (2 Tim 2,13).
Je to dôvod na vďačnosť a ochotu ustavične vstávať a začínať nanovo.
Zároveň je to aj výzva učiť sa od Neho. Napodobňovať ho. Vďačnosťou vstupujeme do dynamiky Jeho života a dostávame silu byť ako On: milosrdný, trpezlivý, žičlivý, stále nanovo začínajúci. Dieťa sa učí od rodičov napodobňovaním. O čo viac my, Ježišovi učeníci, sa musíme učiť od Neho!
