Istý človek pripravil veľkú večeru a pozval mnoho ľudí. Keď nadišla hodina večere, poslal svojho sluhu, aby povedal pozvaným: „Poďte, už je všetko pripravené.“A naraz sa začali všetci vyhovárať. Prvý mu povedal: „Kúpil som pole a musím si ho ísť pozrieť. Prosím ťa, ospravedlň ma!“ Druhý povedal: „Kúpil som päť záprahov volov a idem ich vyskúšať. Prosím ťa, ospravedlň ma!“ A ďalší povedal: „Oženil som sa, a preto nemôžem prísť.“ Sluha sa vrátil a oznámil to svojmu pánovi. Vtedy sa hospodár rozhneval a povedal svojmu sluhovi: „Vyjdi rýchle na námestia a do ulíc mesta a priveď sem chudobných a mrzákov, slepých a chromých!“
A sluha hlásil: „Pane, stalo sa, ako si rozkázal, a ešte je miesto.“ Tu pán povedal sluhovi: „Vyjdi na cesty a k ohradám a donúť vojsť všetkých, aby sa mi naplnil dom. Lebo hovorím vám, že ani jeden z tamtých mužov, čo boli pozvaní, neokúsi moju večeru.
Predstav si, že si v podobnej situácii. Pozveš hostí, lebo ste sa samozrejme vopred dohodli a keď príde deň D, všetci sa začnú vyhovárať. Aký je to pocit????? Príšerný…ponižujúci…človek sa cíti ako špinavá handra, ktorou pohŕdli, alebo ho naplní hnev. Ježiš toto podobenstvo hovorí židovskému národu, veď on bol prvý pozvaný. Na hore Sinaj, Boh ponúkol Izraelu priateľstvo: budem vašim Bohom a vy budete mojim ľudom. Izrael súhlasil: všetko, čo Pán povedal, urobíme a budeme ho počúvať (Exodus 19,3-8). Dohodli sa, prijali pozvanie, ale počas dejín sa všetkému spreneverili a zabudli na Boha a jeho štýl života. Ježiš je ten, čo znova pozýva…
…ale toto podobenstvo hovorí aj pre nás. Aj my sme pozvaní. Prvá časť pozvania je vložená do nášho vnútra. Veď každý túži po láske, po prijatí. Po živote, ktorý by nebol poznačený trápením a nestálosťou. Po trvácnosti. Tieto naše túžby ukazujú ponad našu limitovanú existenciu. Toto vložil do nás Stvoriteľ. Druhá časť pozvania je môj krst. V krstnej modlitbe kňaz hovorí aby poznal a miloval Pána a zostal mu verný. Rodičia a krstní rodičia sa zaručili, že nám ukážu cestu. A teraz je tu moje osobné rozhodnutie, čo urobím s týmto pozvaním?
Naším krstom sme sa teda dohodli, že prídeme v daný termín. Je tu čas pozvania. Ako odpovieš? Alebo skôr by sme sa mali zamyslieť v akej forme k nám prichádza pozvanie….
– V prvom rade byť pozvaný niekam znamená, mať reálny vzťah s Pozývajúcim. Aký je môj vzťah s Bohom Otcom? Ako sa konkrétne prejavuje? V čom?
– Byť pozvaný znamená zastaviť sa a položiť si otázku „kam to vlastne idem?“
– Byť pozvaný znamená započúvať sa do pozvania. V našom prípade to znamená vziať vážne slovo Pozývajúceho, slovo Boha. Navrhli sme si čítať v tomto období na pokračovanie Knihu Sirachovca…ako sa mi darí? Vzal som ju do rúk?
– Byť pozvaný znamená pripravovať sa na stretnutie a to predpokladá čas. Mám čas? Alebo skôr urobím si čas na Neho?
– Byť pozvaný znamená patrične sa „obliecť“…čo by som si mal vziať na toto stretnutie???? Najskôr úprimnosť pred sebou, objektívny sebaobraz…na inom mieste Ježiš k podobenstvu o hostine pridáva aj detail, že keď boli všetci dnu, hostiteľ sa prišiel pozrieť na pozvaných a našiel tam jedného, ktorý nemal svadobné rúcho – ktoré mu poslal vopred….oblečiem si ho ????
– Môžem sa aj vyhovárať…aké mám argumenty? Čo poviem na to, že toto všetko odkladám????
– A keď sa už vyhováram, čo vlastne chcem v tomto živote dosiahnuť? Čo je základ môjho života? Práca? Zážitok na zážitok? Majetok a peniaze? Čo vlastne????
Nedeľa Praotcov upriamuje náš pohľad na Abraháma, Izáka, Jakuba…na všetky veľké postavy, ktoré očakávali zásah Boha do ich života a ktorý dali na Jeho slovo. Ktorý neváhali hľadať ho a načúvať mu. Neváhali byť úprimný pred Ním. Otvoriť svoje srdcia i životy. Hoci oni sami počas pozemského putovania nevideli, nezažili, nezakúsili príchod Syna, predsa žili v nádeji. Ale táto nádej im priniesla skúsenosť v každodennosti: skúsenosť, že Boh je s nimi.
S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide. S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jakubom, spoludedičmi toho istého prisľúbenia. Lebo čakal na mesto s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh. Vierou aj neplodná Sára dostala napriek pokročilému veku silu počať potomka, lebo verila, že je verný ten, ktorý dal prisľúbenie. Preto aj z jedného, a to odumretého, vzišlo ich také množstvo, ako je hviezd na nebi a piesku na brehu mora, a ten sa nedá spočítať. Všetci títo umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale z diaľky to videli a pozdravovali; a vyznávali, že sú na zemi iba cudzincami a pútnikmi. A keď takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť. Veď keby boli mali na mysli tú, z ktorej vyšli, mali dosť času vrátiť sa. Ale oni túžia po lepšej, to jest po nebeskej. Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil miesto. S vierou obetoval Abrahám Izáka, keď bol skúšaný, a jednorodeného obetoval ten, ktorý dostal prisľúbenia a ktorému bolo povedané: „Po Izákovi sa bude volať tvoje potomstvo.“ Usudzoval totiž, že Boh má moc aj z mŕtvych vzkriesiť. Preto ho dostal naspäť aj ako predobraz. (Hebrejom 11,8-19)
Pavol to krásne zhrnul v liste Filipanom: Môj Boh splní každú vašu túžbu podľa svojho bohatstva v sláve v Kristovi Ježišovi (4,19). Boh splnil ich túžbu vyvierajúcu z úprimného srdca. Túžbu stretnúť sa. A teraz je rad na mne.
©róbert jáger 2012
