15 Jeden zo spolustolujúcich, povedal mu: „Blahoslavený, kto bude jesť chlieb v Božom kráľovstve.“ 16 On mu povedal: „Istý človek pripravil veľkú večeru a pozval mnoho ľudí. 17 Keď nadišla hodina večere, poslal svojho sluhu, aby povedal pozvaným: »Poďte, už je všetko pripravené.« 18 A naraz sa začali všetci vyhovárať. Prvý mu povedal: »Kúpil som pole a musím si ho ísť pozrieť. Prosím ťa, ospravedlň ma!« 19 Druhý povedal: »Kúpil som päť záprahov volov a idem ich vyskúšať. Prosím ťa, ospravedlň ma!« 20 A ďalší povedal: »Oženil som sa, a preto nemôžem prísť.« 21 Sluha sa vrátil a oznámil to svojmu pánovi. Vtedy sa hospodár rozhneval a povedal svojmu sluhovi: »Vyjdi rýchle na námestia a do ulíc mesta a priveď sem chudobných a mrzákov, slepých a chromých!« 22 A sluha hlásil: »Pane, stalo sa, ako si rozkázal, a ešte je miesto.« 23 Tu pán povedal sluhovi: »Vyjdi na cesty a k ohradám a donúť vojsť všetkých, aby sa mi naplnil dom. 24 Lebo hovorím vám, že ani jeden z tamtých mužov, čo boli pozvaní, neokúsi moju večeru.«“
Dnešná nedeľa je nedeľou praotcov – Abraháma, Izáka, Jakuba, Dávida a všetkých ostatných veľkých postáv obdobia Starého zákona – ktorí očakávali naplnenie prísľubu. Apoštol Pavol v liste Hebrejom (Hebr 11,1-2.8-10.13-16) píše o ich očakávaní a viere:
1 Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme. 2 Ňou si predkovia získali dobré svedectvo…. 8 S vierou poslúchol Abrahám, keď bol povolaný, aby šiel na miesto, ktoré mal dostať ako dedičstvo; išiel a ani nevedel, kam ide. 9 S vierou sa usadil v zasľúbenej zemi ako v cudzej a býval v stanoch s Izákom a Jakubom, spoludedičmi toho istého prisľúbenia. 10 Lebo čakal na mesto s pevnými základmi, ktorého staviteľom a tvorcom je Boh. … 13 Všetci títo umierali vo viere, aj keď nedosiahli to, čo bolo prisľúbené, ale z diaľky to videli a pozdravovali; a vyznávali, že sú na zemi iba cudzincami a pútnikmi. 14 A keď takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť. 15 Veď keby boli mali na mysli tú, z ktorej vyšli, mali dosť času vrátiť sa. 16 Ale oni túžia po lepšej, to jest po nebeskej. Preto sa ani Boh nehanbí volať sa ich Bohom, veď im pripravil miesto.
Boli to ľudia viery, ktorí očakávali naplnenie prisľúbenia, mesto s pevnými základmi – symbol stálosti a usadenia sa. Stali sa pútnikmi a cudzincami, ktorí síce tu nedosiahli to, čo bolo sľúbené, ale predsa neprestali čakať, dúfať a dôverovať. Je zaujímavé si všimnúť ako sa postupne odkrýva obsah, zmysel prísľubu. Najprv Abrahám čaká pevné mesto, kde by mohol prebývať. Neskôr mu Boh hovorí, že jeho deti zaujmú zem – rozšírený obraz. V dobe prorokov sa očakáva nastolenie strateného kráľovstva. Znova je to symbol stálosti, životného priestoru, spoločenstva i domova. Izaiáš predpovedá, že sa narodí syn a na jeho pleciach bude kráľovstvo: on ho zrealizuje. V dobre rímskej nadvlády sa narodí Ježiš, ktorý ohlasuje nebeské kráľovstvo a odhaľuje jeho najhlbší zmysel: slávnostný banket, večera, hostina. Od mesta, cez zem a kráľovstvo až po hostinu. Teda Boh prisľúbil pevné miesto, kde sa človek môže nielenže usadiť, ale nájde tam aj spoločenstvo a radosť hostiny. Niet krajšieho obrazu, ktorý by vyjadril to, po čom človek v konečnom dôsledku túži: zdielať spoločenstvo dobrej nálady, kde nieto starostí ani strachu, ale úsmev, spev, radosť a dostatok všetkého, čo človek potrebuje. Obraz hostiny je zaujímavejší než nirvána – strata vlastnej osoby a splynutie s neosobnou energiou v absolútnej harmónii. Počas hostiny nikto nestráca seba, iba prijíma a zdieľa.
Tak ako praotcovia boli pútnikmi a čakali na naplnenie, aj my sme tí, čo síce naplnenie v Synovi dosvedčujú, ale ešte nie sme v našej skutočnej vlasti, na tej hostine, po ktorej tak túžime. Dve veci nám pripomína dnešná nedeľa. Po prvé, časť prisľúbení sa naplnilo: syn je nám daný (Iz 9). Je to dôvod radosti, lebo Boh je s nami (Mt 1,23). Po druhé, keďže sme ešte nedorazili do cieľa, aj my sme ešte stále pútnici.
Keď sa pozeráme späť na praotcov jedna vec je stále viac jasnejšia: vytrvalosť a trpezlivosť. Bez vytrvalosti a trpezlivosti by neprežili. Ich vnútro by sa totálne zničilo. Mať prísľub a nie a nie sa dočkať jeho naplnenia. Takto sa ústredným odkazom dnešnej nedele stáva práve vytrvalosť a trpezlivosť.
Sv. Cyprián (200-258 po Kristovi) biskup a mučeník, napísal dielo O výhodách trpezlivosti (Sui vantaggi della pazienza, 13-15). Spomína na Pánove slová kto vytrvá do konca, bude spasený (Mt 10,22) a ak ostanete v mojom slove, budete naozaj mojimi učeníkmi, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ (Jn 8, 31-32). A potom pokračuje:
Musíme byť trpezliví, bratia milovaní, a musíme vytrvať. Lebo keď sme boli prijatí za vlastníkov nádeje pravdy a slobody, potom musíme naozaj vytrvať a byť trpezliví, aby sme slobodu a pravdu aj dosiahli. Byť kresťanom je otázka viery a nádeje, ale aby viera a nádej priniesli ovocie, je nesmierne potrebná trpezlivosť. Našim cieľom nie je sláva tohto sveta, ale sláva budúca tak, ako hovorí Pavol: A nielen ono, ale aj my sami, čo máme prvotiny Ducha, aj my vo svojom vnútri vzdycháme a očakávame adoptívne synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme spasení. Ale nádej, ktorú možno vidieť, nie je nádej. Lebo kto dúfa v niečo, čo vidí? Ale ak dúfame v niečo, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame (Rim 8, 23-25). Očakávanie a trpezlivosť nás privedú k tomu, aby sme naplnili to, čím sme začali byť (to jest, dedičmi kráľovstva).
Cyprián, prenasledovaný a umučený pre svoju vieru v Krista, ktorú dokazoval skutkami dobra, lásky a milosrdenstva bez rozdielu voči všetkým, aj uprostred turbuletných časov povzbudzoval, aby kresťania neprestávali robiť dobro. Lebo očakávanie sa realizuje cez trpezlivosť a vytrvalosť v konaní dobra tak, ako píše Pavol: Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, budeme v pravom čase žať. Kým teda máme čas, robme dobre všetkým, ale najmä členom rodiny veriacich. (Gal 6, 9-10).
Byť pútnikom, mať na mysli konečný cieľ, nás nerobí rezignovanými, utiahnutými, unavenými z tejto spoločnosti, ale práve naopak. Dnes by sme biblický odkaz formulovali slovami byť aktívnymi tvorcami kultúry a spoločnosti, budovateľmi, ľudia, čo sú in (in angl. predložka „v“, teda byť v procese zlepšovania sveta okolo nás!). Ak je Boh s nami – a predsa je! – tak potom čoho sa báť? Prečo sa zdráhať? Prečo vymýšľať výhovorky, mnohokrát trápne plytké?
Samozrejme, nemusíme nikam chodiť, ale robiť maximum tam, kde sme. Tu sa môže stať, že vskutku najťažšia práca je tá, ktorá je nepovšimnutá a nedocenená. Ale je mnohokrát najdôležitejšia. Jeden úsmevný príklad za všetky. Manžel sa večer vrátil domov a dom hore nohami. Decká hulákajú, behajú po dome, čo v ruke, to skončí na podlahe. V kuchyni sa kopia neumyté riady, nevynesené smeti e nedojedený obed príšerne páchnu…o kúpelke a toalete ani nehovoriac. Hotová katastrofa…manžel nájde manželku v obývačke a nevie slovo vykoktať. Ona mu s úsmevom hovorí: stále sa ma pýtaš, čo som celý deň, pre Boha, robila…tak konečne dnes som naozaj nerobila nič. Nenechajme sa znechutiť. Aj keď to, čo robím a o čo sa snažím, nie je docenené, nikto si to nevšíma, predsa je to dôležitá vec. Mnohokrát bez nej by bol život hore nohami. A koniec koncov je tu stále niekto kto ťa vidí. Tvoj Otec, ktorý je aj v skrytosti.
Aj Ježišovo podobenstvo o hostine je v kontexte vytrvalého robenia dobra. V istú sobotu ho pozval farizej do domu, aby tam s nimi stoloval. Bol tam človek s vodnatielkou a Ježiš sa ich pýta, či je v sobotu dovolené urobiť dobro alebo nie. Potom si všíma, kto ako si vyberá miesta a upozorní ich, aby človek si vybral radšej posledné a tak mohol byť povýšený, než byť s hanbou posunutý na posledné miesto. Hostiteľovi pripomenie, aby volal k stolu tých, čo mu nemajú ako to vrátiť, lebo tak dostane odmenu pri vzkriesení (Lk 14, 1-14). Zmysel celého môžeme zhustiť takto: aby sa hostina, aj tá ľudská vydarila, musíš pomôcť núdznemu, darovať radosť tomu, kto ti nemôže vrátiť a netlačiť seba samého do stredu pozornosti. K takto chápanej hostine nás povoláva aj ten „istý človek“ z podobenstva, kto nie je nik iný ako Boh Izrael.
Praotcovia sú vzorom trpezlivosti a vytrvalosti. Ak chcem naozaj už tu na zemi aspoň na chvíľku zažiť radosť nebeskej hostiny, mal by som zostať vytrvalý v konaní dobra – zvlášť pre tých, čo mi nemajú ako vrátiť – a byť trpezlivý. Očakávanie sa takto napĺňa a Boh nikoho z nás nenechá bez „ochutnávky“ , bez preddavku tej skutočnej nikdy nekončiacej hostiny u neho doma. Lebo v dome môjho Otca je dosť miesta (Jn 14,2)
© róbert jáger, 2013
