Tešil sa ako malé dieťa. Prednedávnom ho jeho biskup vysvätil za kňaza. Teda nielen jeho, ale aj ostatných chlapcov – diakonov. Myslel si, že po vysviacke prevráti svet naruby. Teda nie naruby, ale že ho postaví z hlavy na nohy. Tak veľmi cítil vo svojom srdci dary Ducha Svätého. Jeho prvé pôsobisko mu biskup určil v malo mestečku. Tešil sa ako malé dieťa, keď si vybaľoval kufor na fare. Starý pán farár len neveriacky krútil hlavou nad tou horou vecí, ktoré si mladý kaplán Oliver so sebou dovliekol. Najmä tej technike nie veľmi rozumel. Ale čo už. Mladí sa bez počítača nevedia ani pohnúť. Keď sa Oliver vybalil, šiel si pozrieť mestečko. V parku sa práve hádala skupinka mladých. A že si nadávali. Vulgárne a hrubo. Oliver sa pri nich pristavil a chvíľu ich pozoroval. Jeden z partie si ho všimol: „Hej ty, čo čumíš, nemáš inú robotu?“ zrúkol. „Nemám, práve som sa vybalil a svätú omšu slúžim až večer. Tak sa prechádzam,“ odvetil Oliver prostoreko. „Moje nervy, zmizni odtiaľ, lebo keď sa naštvem, tak…“ k Oliverovi sa napriahla ruka, ale našťastie nedopadla. Skupinka mala o zábavu postarané. Oliver odišiel a potichu sa za nich pomodlil. Pri nákupnom centre zas zbadal pani, ktorá sedela na lavičke a plakala. „Prečo plačete?“ spýtal sa. „Ukradli mi peňaženku, mala som tam posledné peniaze,“ vzlykala nešťastná pani. „Koľko?“ vyzvedal Oliver. „Necelých 40 eur a dôchodok dostanem až o týždeň.“ Oliver sa pousmial. „Viete čo, ja vás založím. Som teraz celkom pri peniazoch a 40 eur je momentálne pre mňa malina,“ odvetil, vyťahujúc z peňaženky bankovky. Pani sa nezmohla na slovo. Oliver sa tešil ako malé dieťa, keď večer slúžil svätú omšu a z lavice mu cez kázeň jemne pohrozila jedna vďačná ruka.
© Júlia Hubeňáková, 7. 7. 2013
Pán si vyvolil iných sedemdesiatich dvoch a po dvoch ich poslal pred sebou do každého mesta a na každé miesto, kam sa sám chystal ísť. A povedal im: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!
Choďte! Hľa, posielam vás ako baránkov medzi vlkov.
Nenoste mešec ani kapsu, ani obuv a cestou nikoho nepozdravujte!
Keď vojdete do niektorého domu, najprv povedzte: ‚Pokoj tomuto domu!‘ Ak tam bude syn pokoja, váš pokoj na ňom spočinie; ak nie, vráti sa k vám. V tom dome potom ostaňte, jedzte a pite, čo majú, lebo robotník si zaslúži svoju mzdu.
Neprechádzajte z domu do domu!
A keď prídete do niektorého mesta a prijmú vás, jedzte, čo vám predložia, uzdravujte chorých, čo sú v ňom, a povedzte im: ‚Priblížilo sa k vám Božie kráľovstvo.‘“ Lk 10, 1-9
