Z nemocničnej izby sa ozýval vzlykot. Lekári vyšetrili mladú mamičku, ktorá mala prudké bolesti a pán primár jej povedal:
„Vaše dieťatka sú ešte len sotva v šiestom mesiaci a vážia sotva 600 gramov. Je to vážne. Všetko nasvedčuje tomu, že ich nedonosíte. Sála je už pripravená,“ otočil sa na opätku a odišiel.
Mamičkine srdce sa rozbúchalo rovnakou rýchlosťou, ako tým dvom drobcom, ktorých nevládala donosiť. A tak veľmi chcela.
„Mami, oci, je to vážne,“ zašepkala do telefónu, pokým ju manžel držal v náručí. Plakali.
Z izby rodičov mamičky a ešte z mnohých iných izieb sa ozýval vzlykot. Zapálené sviece, zohnuté kolená, zopäté ruky. „Pane, pomôž…, Pane, zachráň…, Pane, nech ich donosí…, nech to prežije. Pane…, Pane…, Pane! Otče náš…, Zdravas…, Pod Tvoju ochranu…, Pane, pomôž… Ježiš, dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky…, Pane…, Otče náš…!“ tak mnoho ľudí vtedy prosilo.
Verte neverte, bolesti akoby šmahom ruky ustali a mamičku previezli do lepšie vybavenej nemocnice. O mesiac sa narodili dvaja úplne malilinkí ľudia. Prvý mal 1900 gramov a 41,5 cm, druhý bol ťažší, vážil až 1950 gramov, zato mal o pol centimetra menej. Dnes sú z nich riadni šarvanci, výšku prekročili o vyše metra a váhu o viac ako 45 kíl. Ich mladšia sestra by o tom vedela rozprávať.
© Júlia Hubeňáková, 28. 6. 2015 13. nedeľa v Cezročnom období
Keď sa Ježiš znova preplavil loďou na druhý breh, zišiel sa k nemu veľký zástup a bol pri mori. Tu prišiel jeden z predstavených synagógy menom Jairus a len čo ho zazrel, padol mu k nohám a veľmi ho prosil: „Dcérka mi umiera. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila.“ Ježiš odišiel s ním a za ním išiel veľký zástup a tlačil sa na neho.
Bola tam aj istá žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok. Veľa vystála od mnohých lekárov a minula celý majetok, ale nič jej nepomohlo, ba bolo jej vždy horšie. Keď sa dopočula o Ježišovi, prišla v zástupe zozadu a dotkla sa jeho šiat. Povedala si totiž: „Ak sa dotknem čo len jeho odevu, ozdraviem.“ A hneď prestala krvácať a pocítila v tele, že je z choroby vyliečená.
Ježiš hneď poznal, že z neho vyšla sila. Obrátil sa k zástupu a spýtal sa: „Kto sa to dotkol mojich šiat?“ Jeho učeníci mu vraveli: „Vidíš, že sa na teba tlačí zástup, a pýtaš sa: ‚Kto sa ma dotkol?‘“ Ale on sa obzeral, chcel vidieť tú, čo to urobila. Žena, vediac, čo sa s ňou stalo, prišla so strachom a chvením, padla pred neho a povedala mu celú pravdu. A on jej povedal: „Dcéra, tvoja viera ťa uzdravila. Choď v pokoji a buď uzdravená zo svojej choroby.“
Kým ešte hovoril, prišli z domu predstaveného synagógy a povedali: „Tvoja dcéra umrela; načo ešte unúvaš učiteľa?“
Ale keď Ježiš počul, čo hovoria, povedal predstavenému synagógy: „Neboj sa, len ver!“ A nikomu nedovolil ísť za sebou, iba Petrovi, Jakubovi a Jakubovmu bratovi Jánovi.
Keď prišli k domu predstaveného synagógy, videl rozruch, plač a veľké bedákanie. Vošiel dnu a povedal im: „Prečo sa plašíte a nariekate? Dievča neumrelo, ale spí.“ Oni ho vysmiali.
Ale on všetkých vyhnal, vzal so sebou otca a matku dievčaťa a tých, čo boli s ním, vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal mu: „Talitha kum!“, čo v preklade znamená: „Dievča, hovorím ti, vstaň!“ A dievča hneď vstalo a chodilo; malo totiž dvanásť rokov.
I stŕpli od veľkého úžasu. On im prísne prikázal, že sa to nesmie nik dozvedieť, a povedal, aby dievčaťu dali jesť. Mk 5, 21-43
