Piatok po 4. veľkonočnej nedeli – slovo k prvému čítaniu (Sk 13,26–33)

Keď prišiel Pavol do Antiochie v Pizídii, povedal v synagóge: (26) „Bratia, synovia Abrahámovho rodu, a tí, čo sa u vás boja Boha, nám bolo poslané toto slovo spásy. (27) Lebo obyvatelia Jeruzalema ani ich vodcovia ho nepoznali, odsúdili ho, a tak splnili slová Prorokov, ktoré sa čítajú každú sobotu. (28) A hoci nenašli nič, za čo by si zasluhoval smrť, dožadovali sa od Piláta, aby ho dal zabiť. (29) A keď splnili všetko, čo bolo o ňom napísané, sňali ho z dreva a uložili do hrobu. (30) Ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych a (31) on sa mnoho dní zjavoval tým, čo s ním prišli z Galiley do Jeruzalema, a teraz sú jeho svedkami pred ľudom. (32) A my vám zvestujeme, že prisľúbenie, ktoré dostali naši otcovia, (33) Boh splnil ich deťom, keď nám vzkriesil Ježiša, ako je aj v druhom žalme napísané: ‚Ty si môj syn. Ja som ťa dnes splodil.‘“

Sk 13,26–33

Včera predstavení synagógy v Antiochii žiadali od Pavla a jeho spoločníkov, ktorí sú na svojej misijnej ceste, slovo povzbudenia (Sk 13,15) pre zhromaždený ľud. Pavol im ukázal, že celé dejiny Izraela sú povzbudením, lebo dosvedčujú Božiu vernosť a starostlivosť. Ohlásil im aj Spasiteľa/Záchrancu Ježiša. V dnešnom liturgickom čítaní Pavol pokračuje vo svojej reči a predstavuje slovo spásy (v. 26). Nič nežiada ani neprikazuje, len jednoducho hovorí, že spása/záchrana je tu. Boh pôsobí v srdci každého človeka (Fausti, s. 37).

Obyvatelia Jeruzalema svojho Spasiteľa/Záchrancu nepoznali (v. 27). V latinskom preklade Svätého písma zaznieva výraz ignorancia (dosl. ignorantes), a tá nemá ďaleko k arogancii. To je paradox spásy, že sa dá prehliadnuť, alebo odmietnuť. Často máme svoje vlastné predstavy o tom, ako by mal Boh konať, a tiež, čo by mali robiť iní. Myslíme si, že máme pravdu, a ani nám nenapadne položiť si otázku, či sa náhodou nemýlime. Tak odsudzujeme, zabíjame a dávame do hrobu nevinného. Božia odpoveď je rovnako paradoxná, namiesto pomsty prichádza vzkriesenie.

Pavol hovorí o Ježišovom vzkriesení v dnešnej časti svojej kázne hneď dvakrát. S touto základnou kresťanskou kerygmou sme sa už v Skutkoch apoštolov stretli. Nový prvok je, že Ježiš sa mnoho dní zjavoval (v. 31). Čo znamená, že sa zjavoval? Pomôžme si slovami emeritného pápeža Benedikta:

„Vzkriesenie a zjavenie sú dve odlišné skutočnosti… Vzkriesenie sa nevyčerpáva v zjavení. Zjavenia nie sú vzkriesenie, sú len jeho odraz. Vzkriesenie je predovšetkým udalosť samého Ježiša, medzi ním a Otcom, v sile moci Ducha Svätého. Až potom sa táto udalosť, ktorá sa stala samému Ježišovi, stáva prístupnou ľuďom, pretože ju on robí prístupnou.“

(Ratzinger, s. 105)

Nenápadne sme sa prehupli do druhého polčasu Veľkonočného obdobia. Ježiš sa nám už nezjavuje, tak ako sa kedysi zjavoval apoštolom. Ale jeho spása, pomoc, nádej je prítomná. On sám, Zmŕtvychvstalý, je medzi nami. Oživujme v sebe túto vieru.

Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Lamačské chvály – Pastier
Literatúra:
Fausti, S., Skutky apoštolů 2. Kapitoly 13–28 (Praha 2017).
Ratzinger, J., Cesta veľkonočným tajomstvom (Trnava 2006).

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *