„Starká, ešte mi rozprávaj, aké to bolo, keď si bola dieťa,“ žobronila malá, keď sa jej v horúci letný večer nedarilo usnúť.
„Už som ti to vravela stokrát,“ robila sa starká.
„Starká…“
„Keď som bola mala bolo nás v dome osem detí, moji rodičia a môj starký. Bola som najstaršia a bola som mamina pravá ruka,“ zasnila sa starká a pohľad jej zjemnel.
„Naozaj pravá, čo keď si bola ľavá?“ doberala si ju vnučka.
„Ráno som vstávala za tmy a spolu s mamkou sme pochystali všetko, čo bolo treba, od maštale až po kuchyňu. Náš ocko často chorľavel. Pokým ostatní vstali, na stole už rozvoniavala biela káva. Pomodlili sme sa, najedli a hajde do školy. Po škole ma čakala robota a mladší súrodenci. Študovať som nemohla ísť, hoci som po tom veľmi túžila. To sa podarilo len tým najmladším, ale tí sú už v nebi,“ posmutnela starká.
„Tvoja mama, moja prababka, bola dobrá?“ zaznelo spod periny.
„Bola to tá najlepšia mama, akú mi mohol Pán Boh dať. Aj ma vždy tak poučovala, keď som banovala za školou, žeby som len na to dbala, aby bol zo mňa dobrý človek, že Pán Boh až tak na vzdelanie nehľadí, ale na to, koľko dobra v živote spravíš. A veruže mala pravdu.“
„Starká, a vieš čo? Aj moja mamka je dobrý človek, však?“ preskočila malá pár desiatok rokov.
„Isteže, odmalička som jej vštepovala do srdca to, čo aj mne nakazovala moja mama,“ dokončila starká a pohladila malú po strapatej hlávke.
„Starká, a vieš čo? Keď narastiem, aj ja chcem byť dobrý človek, ako tvoja mamka, ako si ty, ako je moja mam…“ nedopovedala malá, lebo jej hlava okväcla a zaspala s úsmevom na perách.
© Júlia Hubeňáková, 14. 6. 2015 11. nedeľa v Cezročnom období
Ježiš povedal zástupom: „S Božím kráľovstvom je to tak, ako keď človek hodí semeno do zeme; či spí alebo vstáva, v noci či vo dne, semeno klíči a rastie a on ani o tom nevie. Zem sama od seba prináša úrodu: najprv steblo, potom klas a napokon plné zrno v klase. A keď úroda dozreje, hneď priloží kosák, lebo nastala žatva.“
A pokračoval: „K čomu prirovnáme Božie kráľovstvo alebo akým podobenstvom ho znázorníme? Je ako horčičné zrnko. Keď ho sejú do zeme, je najmenšie zo všetkých semien na zemi, ale keď sa zaseje, vzíde, prerastie všetky byliny a vyháňa veľké konáre, takže v jeho tôni môžu hniezdiť nebeské vtáky.“
V mnohých takýchto podobenstvách im hlásal slovo podľa toho, ako boli schopní počúvať. Bez podobenstva im ani nehovoril. Ale svojim učeníkom v súkromí všetko vysvetlil. Mk 4, 26-34
