(1) Pán druhý raz prehovoril k Jonášovi: (2) „Vstaň, choď do veľkého mesta Ninive a káž tam, čo ti hovorím.“ (3) Jonáš vstal a podľa Pánovho rozkazu šiel do Ninive. Ninive bolo veľké mesto pred Bohom; tri dni trvala cesta cezeň. (4) Jonáš začal prechádzať mestom v prvý deň a volal: „Ešte štyridsať dní a Ninive bude rozvrátené.“ (5) Obyvatelia Ninive uverili v Boha, vyhlásili pôst a od najväčšieho po najmenšieho sa obliekli do vrecoviny. (6) Zvesť sa dostala až k ninivskému kráľovi. Vstal zo svojho trónu, zhodil zo seba plášť, obliekol si vrecovinu a posadil sa do popola. (7) Potom dal rozhlásiť po Ninive rozhodnutie kráľa a jeho veľmožov: „Nech nič neokúsia ľudia ani zvieratá, dobytok a ovce nech sa nepasú, ani vodu nech nepijú! (8) Ľudia i zvieratá nech sa oblečú do vrecoviny a hlasno volajú k Bohu a nech sa každý odvráti od svojej zlej cesty a od násilia, ktoré pácha. (9) Ktovie, možno Boh zmení svoje rozhodnutie a odpustí nám, odloží svoje rozhorčenie a nezahynieme.“ (10) A Boh videl ich skutky, že sa odvrátili od svojej zlej cesty; zmiloval sa a nepostihol ich nešťastím, ktorým im hrozil.
Jon 3,1–10
Príbeh o Jonášovom úspešnom kázaní v meste Ninive sme v liturgii počúvali pred mesiacom na 3. nedeľu v roku B. Oproti cezročnej nedeli pridáva naše pôstne čítanie navyše štyri verše (vv. 6–9), vďaka ktorým jasne vidíme postupnú gradáciu textu. Na začiatku „pôstny kazateľ“ Jonáš prechádza mestom a ohlasuje jeho zničenie (v. 4). Od Jonáša sa pozornosť presúva na obyvateľov Ninive, ktorí hneď zareagovali na prorocké slová (v. 5). Z ulíc nás rozprávanie vedie do trónnej sály miestneho kráľa (v. 6). Táto úroveň je rozpracovaná najpodrobnejšie (vv. 7–9). Vrchol oblúka je v nebi pri Bohu (v. 10).
Vráťme sa však na chvíľu späť na zem. Tri dni pešej chôdze (v. 3) priemerného človeka, ktoré udávajú veľkosť mesta, by mohli znamenať, že Ninive malo rozlohu asi ako východné Slovensko. Na základe archeologických vykopávok a klinových textov (Sasson, 230) však vieme, že v období najväčšieho rozkvetu by na jeho prejdenie z jedného konca na druhý stačila približne hodina času. Je to veľký nepomer, no treba povedať, že biblický autor nemá k dispozícii presné mapy a údaje o počte obyvateľov; nie je to kartograf, ale teológ. Dôležitejší je preňho nepomer medzi trojdňovou rozlohou mesta a jedným dňom Jonášovho hlásania, ktorý ukazuje, ako drobný dotyk Božieho slova v extrémne krátkom čase dokáže preniknúť celé obrovské mesto.
Všimnime si, že Jonáš sa zrazu vytratil zo scény. Jeho čas ešte príde v poslednej 4. kapitole. Dovtedy bude tichým pozorovateľom prísneho pokánia všetkých Ninivčanov. Obmedzenie jedla pôstom a výmenu oblečenia za vrecovinu sprevádza hlasné volanie ľudí aj zvierat (v. 8). Ako keby hlas modlitieb spojený so zvukmi zvierat mal v Božích ušiach prehlušiť prorocké kázanie o zničení mesta. Veľmi sympatické je, že obyvatelia mesta začali s pôstom skôr, než ho nariadil ich kráľ. Boh im nastavil zrkadlo a oni sa doň pozreli. Nepotrebovali čakať, aby ich k tomu zaviazal niekto iný. Následný kráľov edikt len potvrdil, že ich spontánne osobné rozhodnutie bolo správne.
Pokorná nádej Ninivčanov na záchranu našla otvorené nebo; Boh videl ich skutky,… zmiloval sa a nepostihol ich nešťastím (v. 10). Vo vzťahu k Bohu je dôležitý osobný rozmer. Veriaci človek môže konať dobro viac a skôr, ako mu to ukladajú príkazy. Aj tie sú potrebné ako zábradlie na moste alebo mantinely pri hokeji; to prvé vymedzuje bezpečný priestor a to druhé zväčšuje radosť z hry. Na našich každodenných križovatkách sa odvráťme od vábivej cesty zla a vyberajme si chodník dobra. Nebojme sa pozrieť do zrkadla, ktoré nám nastavuje Pán Boh. Všetkým vyprosujem požehnaný deň.
Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Zbor UPC Košice – Ak ľud môjho mena
Literatúra:
SASSON, J. M., Jonah: A new translation with introduction, commentary, and interpretation (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008) 24B.
