Pán hovorí: (23) „Dal som svojmu ľudu toto prikázanie: Počúvajte môj hlas a budem vaším Bohom a vy budete mojím ľudom. Kráčajte vždy po ceste, po ktorej som vám prikázal ísť, aby vám dobre bolo. (24) Ale nepočúvali a nenaklonili si ucho, lež odišli za svojimi chúťkami a v zatvrdilosti svojho zvrhlého srdca sa obrátili ku mne chrbtom a nie tvárou; (25) odo dňa, čo ich otcovia vyšli z Egypta až podnes. A posielal som vám mnohých svojich sluhov, prorokov; denne som vstával na úsvite a posielal ich, (26) no nepočúvali ma, nenaklonili si ucho, zatvrdili si šiju a robili horšie ako ich otcovia. (27) A ak im aj povieš všetky tieto veci, nebudú ťa počúvať. Ak na nich zavoláš, neozvú sa ti. (28) Povieš im teda: Toto je národ, ktorý nepočúva hlas Pána, svojho Boha, a neprijíma napomenutie. Zhynula vernosť, zmizla im z úst.“
Jer 7,23–28
Jeruzalemský chrám je v Starom zákone predstavený ako centrum kultu. Podstatným prvkom chrámovej bohoslužby bolo prinášanie rôznych potravinových a zvieracích obiet. V spisoch viacerých prorokov bola obetná prax otvorene kritizovaná, pretože nekorešpondovala so životom. S podobnou kritikou sa stretávame aj v 7. kapitole Knihy proroka Jeremiáša, z ktorej je naše dnešné čítanie. Ako uvidíme o chvíľu, Jeremiáš ide dokonca v kritizovaní obiet ešte ďalej.
V prvej časti kapitoly (vv. 1–15) Boh posiela Jeremiáša prorokovať do brány Jeruzalemského chrámu (v. 2), aby sa jeho slová dostali ku všetkým, ktorí prichádzajú klaňať sa Bohu. Každý má počuť spytovanie svedomia a výzvu k náprave života (vv. 3–7). Prekvapujúci je Boží zákaz Jeremiášovi prihovárať sa v modlitbe za ľud a tiež zdôvodnenie tohto zákazu v druhej časti kapitoly (vv. 16–20); Boh si zaumienil, že nebude počúvať prorokove prosby (v. 16).
Božie rozhodnutie nepočúvať Jeremiášove modlitby príhovoru je previazané s rozhodnutím ľudí nepočúvať Boha. Celá 7. kapitola je priam presiaknutá slovíčkom ne/počúvať. Videli sme, že Jeremiáš bol poslaný do chrámu, aby všetci počuli Božie proroctvo (v. 2), no v minulosti obyvatelia Jeruzalema nepočúvali Boha (v. 13). Izrael nepočúval po vyjdení z otroctva (v. 24), ani neskôr, keď Boh posielal prorokov (vv. 25–26), a nebude počúvať ani teraz (v. 27).
Úvod nášho dnešného úryvku tvrdí, že počúvať je jediný príkaz, ktorý dostali Izraeliti pri vyslobodení z Egypta: „Veď som vašim otcom nič nehovoril a nič neprikázal o obetách…“ (v. 22) „Iba som im uložil príkaz, ktorý znel: Počúvajte môj hlas“ (v. 23). Namiesto očakávaného počúvania Božieho hlasu však vládla neposlušnosť a dejiny Izraela sa stali „dejinami neposlušnosti“ (Craigie, 125). Toto smutné konštatovanie vrcholí v závere nášho čítania premenovaním Izraela na národ, ktorý nepočúva hlas svojho Boha (v. 28).
Je zvláštne, že na začiatku Jeremiášovej knihy sa nachádza romantický obraz mladistvej nevinnosti Izraela: „Toto hovorí Pán: Spomínam na milotu tvojej mladosti, na lásku tvojich zásnub, keď si ma nasledoval na pustatine“ (2,2). A dnes si čítame o tom, že Izrael bol neustále spurný. Jeremiáš je akoby stlačený medzi mlynskými kameňmi nepočúvania. Ale aj čitateľ jeho spisu je v podobnej situácii a pýta sa: Je Izrael nevinný alebo skazený? Ako to v skutočnosti je?
Vlastnosťou vášne a lásky je, že rada preháňa – v pozitívnom aj v negatívnom (Lundbom, 483). Nemá totiž rada polovičatosť. Izrael nie je čistý ako ľalia, ale ani úplne skazený. A Boh určite nie je urazený. Dráma lásky v sebe vždy nesie nádej, že začneme počúvať hlas svojho Boha. Aj keď vernosť zahynula (v. 28), môže byť oživená. Na ceste k slávnosti vzkriesenia Ježiša Krista v sebe vzbudzujme vieru, že aj v nás Boh môže vzkriesiť tie najlepšie ľudské vlastnosti a kresťanské čnosti.
Prajem všetkým čitateľkám a čitateľom požehnaný deň.
Foto: Yøe Kovalík
Literatúra:
CRAIGIE, P. C., Jeremiah 1–25 (Word Biblical Commentary; Dallas, TX 1991) XXVI.
LUNDBOM, J. R., Jeremiah 1–20: a new translation with introduction and commentary (Anchor Yale Bible; New Haven; London 2008) 21A.
