(13) Pavol a jeho spoločníci sa z Pafu odplavili a prišli do Perge v Pamfýlii. Ján od nich odišiel a vrátil sa do Jeruzalema. (14) Ostatní šli ďalej a z Perge došli do Antiochie v Pizídii. V sobotu vošli do synagógy a sadli si. (15) Po čítaní zo Zákona a Prorokov im predstavení synagógy odkázali: „Bratia, ak máte nejaké povzbudivé slovo pre ľud, hovorte!“ (16) Tu Pavol vstal, rukou dal znamenie, aby bolo ticho, a povedal: „Mužovia, Izraeliti a vy všetci, čo sa bojíte Boha, počúvajte! (17) Boh tohoto izraelského ľudu si vyvolil našich otcov a povýšil tento ľud, keď býval v cudzine, v egyptskej krajine. Potom ho z nej vyviedol zdvihnutým ramenom (18) a asi štyridsať rokov znášal ich správanie na púšti. (19) Vyhubil sedem národov v kanaánskej krajine a lósom rozdelil ich krajinu (20) asi na štyristopäťdesiat rokov. Potom im dával sudcov až po proroka Samuela. (21) Vtedy si žiadali kráľa a Boh im dal Kíšovho syna Saula, muža z Benjamínovho kmeňa, na štyridsať rokov. (22) Keď ho odstránil, povolal im za kráľa Dávida a vydal mu svedectvo: ‚Našiel som Dávida, syna Jesseho, muža podľa môjho srdca, ktorý bude plniť moju vôľu celú.‘ (23) Z jeho potomstva dal Boh podľa prisľúbenia Izraelu Spasiteľa, Ježiša. (24) Pred jeho príchodom Ján hlásal všetkému izraelskému ľudu krst pokánia. (25) Keď Ján končil svoj beh, hovoril: ‚Ja nie som ten, za koho ma pokladáte. Ale, hľa, po mne prichádza ten, ktorému nie som hoden rozviazať obuv na nohách.‘“
Sk 13,13–25
Pavol je na svojej prvej misijnej ceste. Pôvodne to bola Barnabášova misia; jeho meno sa totiž uvádzalo na začiatku. Ale cesta vždy prináša zmenu. V tomto prípade sa zo Šavla stáva Pavol (Sk 13,9) a súčasne sa títo dvaja muži v texte striedajú ako vodcovia misie. Na Cypre, o ktorom sa Skutky zmieňovali včera, bol na čele Barnabáš. Dnes je pozornosť sústredená na Pavla. Po stovkách kilometrov náročného cestovania stlačeného do dvoch veršov (v. 13–14) sa ocitáme v sobotu v synagóge pizídskej Antiochie (odlišná od Antiochie, kde vzniká označenie kresťania) a tu zaznieva Pavlov prvý veľký príhovor.
Pavlova kázeň sústreďuje v niekoľkých riadkoch veľkú časť dejín spásy od Egypta až po Dávida a jeho potomstvo. Niekto by povedal, že prišli z takej diaľky, a povedali takú krátku kázeň. Ale tu nejde o množstvo slov. Umenie je, nájsť tie správne. Najväčší umelec je v tomto ohľade Boh, pretože on vyslovuje iba jedno jediné slovo. Slovo Otca je Syn. A v tomto Slove je obsiahnuté všetko. O Ježišovi Pavol v závere hovorí, že Boh ho dal Izraelu ako Spasiteľa/Záchrancu. Dar reprezentuje darcu. Medzi nami ľuďmi to platí symbolicky. Boh v Ježišovi daruje seba reálne. Po čom väčšom by sme mohli túžiť?
Boh sa daruje aj dnes. A chce sa ďalej darovať cez nás. Možno sa necítime byť hodní takej blízkosti na jednej strane a zodpovednosti na strane druhej. Ján Krstiteľ sa necítil ani na to, aby Ježišovi rozviazal obuv na nohách (v. 25), napriek tomu sa mnohí vďaka nemu priblížili k Božej dobrote. Myslím, že podobnú bázeň pred veľkosťou Boha mal aj apoštol Pavol. Kiež by sme na príhovor obidvoch spoznali, že sme hodní Božej lásky.
Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Nádej svitania (Hymna SDM Rio 2013)
Literatúra: Fausti, S., Skutky apoštolů 1. Kapitoly 1–12 (Praha 2017).
