Ježiš pozrel naňho milosrdne a vyvolil ho
„Ježiš videl na mýtnici sedieť človeka menom Matúša a povedal mu: Poď za mnou!“ No hľadel na neho nie tak telesným zrakom, ako pohľadom vnútorného milosrdenstva. Videl mýtnika a pozrel naňho milosrdne a vyvolil ho. Preto mu povedal: „Poď za mnou!“ Ale to „poď“ znamenalo „napodobňuj“: to „poď“ znamenalo nie tak vykročiť nohami, ako nasledovať mravmi. Veď „kto hovorí, že ostáva v Kristovi, má aj sám žiť, ako žil on“.
„On vstal,“ hovorí, „a išiel za ním.“ Netreba sa diviť, že mýtnik na prvý Pánov pokyn zanechal pozemské zisky, o ktoré sa doteraz staral, pohrdol majetkom a pridal sa k družine toho, u ktorého nevidel nijaké bohatstvo. Lebo sám Pán, ktorý ho zvonka zavolal slovom, vnútri ho pohol neviditeľným vnuknutím, aby šiel za ním. Vlial do jeho mysle svetlo duchovnej milosti, v ktorom pochopil, že ten, ktorý odvoláva od časných vecí na zemi, je schopný dať neporušiteľné poklady v nebi.
„Keď potom Ježiš sedel v dome za stolom, prišli mnohí mýtnici a hriešnici a stolovali s ním a s jeho učeníkmi.“ Obrátenie jedného mýtnika bolo ukážkou pokánia a odpustenia pre mnohých mýtnikov a hriešnikov. Bolo to krásne a pravdivé znamenie pre toho, ktorý mal byť apoštolom a učiteľom národov, že hneď na začiatku svojho nového života ťahá za sebou húf hriešnikov k spáse, že už pri prvopočiatku svojej viery začína úlohu hlásať evanjelium, ktorú mal plniť postupne napredovaním v čnosti. Ale ak túžime skúmať hlbšie, čo sa tu stalo, zistíme, že neposkytol Pánovi iba telesnú hostinu vo svojom pozemskom dome, ale že mu v dome svojho srdca vierou a láskou pripravil oveľa milšiu hostinu, ako potvrdzuje on sám, keď hovorí: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou.“
Jeho hlas počúvame a otvárame mu vtedy, keď ochotne súhlasíme s jeho skrytými i otvorenými napomenutiami a usilujeme sa uskutočňovať to, čo spoznáme, že treba urobiť. Vtedy vchádza, aby aj on s nami večeral, aj my s ním, lebo skrze milosť svojej lásky prebýva v srdciach vyvolených, aby ich stále občerstvoval svetlom svojej prítomnosti tým väčšmi, čím viac rastú v nadprirodzených túžbach, a zasa on aby sa živil ich nebeským úsilím ako najmilším pokrmom.
Z Homílií svätého kňaza Bédu Ctihodného
(Hom. 21: CCL 122, 149-151)
