V poslednom období, často počúvame v médiách o rodine. O zdravej a aj o diysfunkčnej rodine sa toho popísalo mnoho. Faktom ale zostáva, že rodina tvorí základ formovania sa každého človeka. Či sa už jedná o rodinu úplnú, adoptívnu, alebo len osobu, na ktorú sa dieťa naviaže (tzv. vzťahová osoba). Rodíme sa ako bezbranné stvorenia. Nevýhodou tiež je, že nám do hlavy nikto nenalial poznatky predchádzajúcich generácií. Všetko musíme vyskúšať, zvládnuť odznova. Od prvých krokov, po prvé slová, prvé úspechy, prvé päťky v škole, prvé životné skúšky, lásky, a pod. K fungovaniu a orientovaniu sa v spletitom svete sociálnych pravidiel, technológií a noriem, ktorými sa náš svet za tie roky riadi, potrebujeme učiteľov, sprievodcov, vzory. Týmto všetkým sú počas najdôležitejších fáz vývinu človeka naši rodičia. Rodičia, ktorí nás sprvoti ochraňujú, zabezpečujú uspokojenie primárnych potrieb, lebo sami by sme to nezvládli. Rodičia, ktorí nás učia pozdraviť, poďakovať, ale aj prepáčiť, odpustiť. Rodičia, pomocou, ktorých začneme rozprávať, ktorí nám odpovedajú na každú otázku „Prečo ?“, ktorí nám vykladajú tašku na plecia pri našej prvej ceste do školy. Môžeme takto uvádzať kopec príkladov, toho, aká dôležitá je úloha rodiny. Pred rokom som sa v tejto úvahe zameriaval na úlohu rodiny v procese socializácie. Tak ako aj minule, tak aj dnes som spomínal fungujúcu rodinu, kde všetko klape. Ale takých rodín je čoraz menej. Je asi utópiou si myslieť, že existuje rodina, v ktorej nie sú hádky, nezhody. Ale aj z týchto negatív sa môže človek poučiť. Dieťa pozoruje, ako sa má správať napríklad k opačnému pohlaviu, aj k ostatným ľuďom. Aha, mama s ocom sa hádajú, trochu pokričia, ale potom sa upokoja, sadnú si a preberú, kto má aký názor. Vyskúšam to aj ja takto, povie si možno dieťa. Takéto odpozorovanie sa žiaľ stáva aj opačne. Dieťa sa vie naučiť aj negatívnym zlozvykom. S týmto druhým typom sa vo svojej praxi stretávam bohužiaľ častejšie ako s tým prvým. Negatívny vzťah k matke odpozorovaný od otca, neprítomnosť vzoru otca v rodine, benevolentná matka a túlajúce sa dieťa. Toto je len zlomok toho, aký vplyv má na dieťa výchova.
V evanjeliu počúvame ako rodičia, Mária a Jozef doniesli Ježiša do chrámu. Hovorí sa, že rodičov si nevyberáme. Mária a Jozef boli, ale vybranýí Bohom ako pozemskí Ježišovi rodičia. Museli byť jeho sprievodcami a vychovávateľmi, tak ako aj my našim deťom. Museli na neho dávať pozor, keď robil prvé kroky, museli byť pritom, keď vyslovil prvé slová. Báli sa oňho, keď sa stratil v chráme.
Aj dnešnú úvahu zakončím prosbou. Prosme, aby sme boli dobrými rodičmi, aby sme svoje deti zodpovedne vychovávali a boli im, čo najlepším príkladom. Buďme ale svedomití, lebo vo výchove jasne platí: „Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma mamo.“ Ťažko potom naprávať chyby na dospelých deťoch, ktoré sa naučili a osvojili si tieto formy správania za mlada.
Mgr. Peter Chomjak