Pán povedal: Ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy. A keď sa postíte, nebuďte zamračení ako pokrytci. Znetvorujú si tvár, aby ľudia videli, že sa postia. Veru, hovorím vám: Už dostávajú svoju odmenu. Keď sa ty postíš, pomaž si hlavu a umy si tvár, aby nie ľudia zbadali, že sa postíš, ale tvoj Otec, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec ťa odmení, lebo on vidí aj v skrytosti. Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady; tam ich neničí ani moľ, ani hrdza a tam sa zlodeji nedobýjajú a nekradnú. Lebo kde je váš poklad, tam bude aj vaše srdce. (Mt 6,14-21)
Vstupujeme do veľkého pôstu, obdobia obrátenia a zmeny zmýšľania. Apoštol Pavol nám jasne pripomína, kde sa nachádzame v dejinách spásy: teraz je nám spása bližšie, ako vtedy, keď sme uverili. Noc pokročila, deň sa priblížil. Zhoďme teda skutky tmy a oblečme sa do výzbroje svetla. (Rim 13,11)
Sme bližšie pri cieli, preto sa máme obliecť do výzbroje svetla: je ním aj odpustenie. Ježišove slová ukazujú na základ celej spásy: odpustenie. Ježiš odpustil tým, čo ho dostali na kríž:
Keď prišli na miesto, ktoré sa volá Lebka, ukrižovali jeho i zločincov: jedného sprava, druhého zľava. Ježiš povedal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23,33-34).
Nechcel sa pomstiť a ani sa nepomstil. Celý jeho život môžem zhrnúť do jediného slova odpustenie ako cesta k spáse, záchrane. Apoštol Pavol v jednom z prvokresťanských hymnov vyjadrí túto spásu slovami: v ňom máme vykúpenie skrze jeho krv, odpustenie hriechov (Ef. 1,7). Ježišova smrť je smrťou na odpustenie hriechov. Ježiš kladie odpustenie aj ako podmienku k vyslyšaniu modlitby:
Vy sa budete modliť takto: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa tvoje meno… …lebo ak vy odpustíte ľuďom ich poklesky, aj váš nebeský Otec vám odpustí. Ale ak vy neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vaše hriechy. (Mt 6, 9-15)
Keď nad tým uvažujeme veľmi rýchlo zistíme, že odpustiť nie je vôbec jednoduché. To príslovečné „odpustím, ale nezabudnem“ má veľkú silu. Každodenná skúsenosť ukazuje, že čím väčšia neprávosť, o to ťažšie odpustenie. Čím zákernejšie do mňa bodnú, o to viac to bolí. A človek sa z toho nevie vysomáriť, nedokáže sa odpútať.
Celý problém spočíva v tom, že odpustenie a utržená rana sú dve odlišné veci. Niekto mi môže veľmi ublížiť. Zamestnávateľ, ktorý nedá mzdu a dostane rodinu do problémov. Dieťa, ktoré si uvedomuje ťažkosť, ktorá z toho všetkého vyplýva. Alebo aj nedávne udalosti u našich susedov. Zabíjanie nevinných ľudí, znenazdajky…unesení…zbedačení… Zneužívanie moci a autority. Intrigy. V tom všetkom sa ubližuje ľuďom. A bolí to…aj keď mnohí mlčia, nesú si obrovskú ranu a bolesť. Oklamaní. Vytlačení na okraj spoločnosti. Ľudia, ktorým ukradli myšlienky, nápady…
Keď mi ublížia neviem a ani sa nemôžem správať ako by sa nič nestalo. Úder bolí a zanecháva ranu. Odpustenie však nie je o pocitoch. Odpustenie je záležitosť vôle. Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé, hovorí Pavol (porov. Rim 12,17). A o toto tu ide. Nevrátiť úder, nevrátiť očierňovanie, nevrátiť klamstvo, nevrátiť zlomyseľnosť… a pritom nám zostáva bolesť. Otvorená rana. Pocit krivdy alebo úzkosť.
Bolesť, ktorá zostáva, práve tá nám robí najväčšie problémy. To ona sa ozýva, keď sa pokúsime na všetko zabudnúť a zrazu vidíme človeka, ktorý ublížil. Takže obliecť si výzbroj svetla znamená aj správne pochopiť tieto rozdiely: odpustenie a bolesť utŕženej rany. Nemá zmysel sa pomstiť, vrátiť ranu. Pomstu treba nechať na Pána. On sa odplatí ako hovorí Pavol: Nepomstite sa sami, milovaní, ale ponechajte miesto hnevu; veď je napísané: „Mne patrí pomsta, ja sa odplatím,“ hovorí Pán. (Rim 12,19). To, čo môžeme urobiť je predostrieť bolesť Pánovi. V úplnej úprimnosti. Tak ako to prežívame. Neskrývať nič pred Pánom. Pomenovať bolesť, pocity hanby alebo poníženia. Ale zároveň aj hnev, ktorý v nás je spolu s predstavou riešenia…
Odpustiť znamená neodplácať zlým za zlé. K tomu patrí však aj uzdravenie rany. Obrátiť sa k Pánovi s otvoreným srdcom a v úprimnosti povedať to, čo prežívam. Tento postoj nám pripomína aj freska z rímskych katakomb (vyššie): stojaca postava obrátená k Bohu s roztvoreným náručím. Gesto odovzdávania a prijímania. Hľa, dávam ti všetko čo mám a od teba očakávam svoju záchranu i uzdravenie. Stojím pred tvojou tvárou, lebo som pripravený ťa prijať a tvoje slovo uskutočniť. Aj toto môže byť náplňou pôstnej doby.
©róbert jáger,2014
