Utorok po 3. veľkonočnej nedeli – slovo k prvému čítaniu (Sk 7,51–8,1)

Štefan povedal ľudu, starším a zákonníkom: (51) „Vy, tvrdošijní s neobrezaným srdcom a ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému; vy takisto ako vaši otcovia. (52) Ktorého proroka neprenasledovali vaši otcovia? Oni zabíjali tých, čo predpovedali príchod Spravodlivého, a vy ste sa teraz stali jeho zradcami a vrahmi; (53) vy, čo ste prostredníctvom anjelov dostali zákon, no nezachovávali ste ho.“ (54) Keď to počuli, pukali im srdcia od zlosti a zubami škrípali proti nemu. (55) Ale on, plný Ducha Svätého, uprene sa zahľadel na nebo, uvidel Božiu slávu a Ježiša stáť po pravici Boha (56) a povedal: „Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha.“ (57) Strašne vykríkli, zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli. (58) Vyhnali ho za mesto a kameňovali. Svedkovia si odložili šaty k nohám mladého muža, ktorý sa volal Šavol. (59) Štefana kameňovali a on sa modlil: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.“ (60) Potom si kľakol a zvolal veľkým hlasom: „Pane, nezapočítaj im tento hriech.“ A len čo to povedal, zomrel. (8,1a) Šavol schvaľoval, že ho zabili.

Sk 7,51–8,1a

Štefana sme si včera predstavili ako muža činu a dnes sa pozrieme, že je to muž slova. Slovo robí chlapa; a myslí sa na dodržanie slova. Muž by nemal hovoriť len tak do vetra. Určite sa to týka vážnych vecí. Štefan svojou rečou pred veľradou (Sk 7,2–53), v ktorej majstrovským spôsobom zhŕňa dejiny spásy, konfrontuje svojich poslucháčov. Ukazuje, že dejiny Izraela boli na jednej strane o Božej láske a starostlivosti, a na druhej strane o ľudskej neposlušnosti a tvrdošijnosti. Podobne je to aj s dejinami nového Izraela – cirkvi. Vždy tu bola Božia dobrota a milosť, ale tiež ľudská pýcha a nerozumnosť. Štefan hovorí aj nám osobne; doslova nám spytuje svedomie. Záleží, ako sa k tomu postavíme.

Prejdime teraz priamo k nášmu úryvku. Prvé tri verše sú veľmi tvrdé. Z obvineného sa stáva žalobca. Vrcholom je, keď Štefan prítomných nazve zradcami a vrahmi Spravodlivého (v. 52). S motívom obvinenia z Ježišovej vraždy sme sa už stretli v Petrovej reči na Turíce (Sk 2,23). Vtedy poslucháči reagovali pozitívne – obrátením. Motív zrady a vraždy Svätého a Spravodlivého (myslí sa na Ježiša) obsahuje tiež Petrova reč ľudu po uzdravení chromého (Sk 3,14–15). Tu reakcia nie je uvedená; príbeh má otvorený koniec. Reakcia v našom čítaní je vyslovene negatívna; doslova zúrivá, a podtrhnutá škrípaním zubami. Pravda zvykne bolieť. Skúsme ju brať ako bolesť hojacej sa rany. A dávajme pozor, aby sme neublížili „chirurgovi“, ktorý nám pomáha.

Štefan sa v posledných momentoch svojho pozemského života nápadne podobá na Ježiša ako ho zobrazuje Evanjelium podľa Lukáša. Je plný Ducha (v. 55); pri modlitbe kľačí ako Kristus na Olivovej hore (v. 60); a tiež sa modlí o odpustenie pre svojich katov (v. 59). Boh veľmi chce každého priviesť na cestu pokánia a obnovy. Keďže napomínanie nepomohlo, zostala Štefanovi modlitba. Koľko životných obrátení je ovocím vytrvalých modlitieb anonymných ľudí?! Možno práve aj to naše. Preto buďme vďační a modlime za obrátenie hriešnikov.

Nakoniec je tu ešte jedna Štefanova „podobnosť“ s Ježišom. Ježiš sa na kríži podľa Lukáša modlil slová 31. žalmu: „Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha.“ (Lk 23,46). Štefan sa obracia na Krista: „Pane Ježišu, prijmi môjho ducha.“ (v. 59). Dôvera s odovzdanosťou v obidvoch prípadoch prevyšujú strach a bolesť. Zomrieť neznamená rozplynúť sa v prázdnote. My máme nádej na „život ducha ponad smrť“ (Bons, s. 272) a na spoločenstvo s Otcom a Synom. To je veľmi dobrá vyhliadka do budúcnosti a pozvanie budovať toto spoločenstvo už teraz.

Foto: Yøe Kovalík
Hudba: Rieka života – Síl nám pribúda
Literatúra:
Bons, E. Psalm 31 – Rettung als Paradigma (Frankfurt am Main 1994).
Fitzmyer, J. A., The Acts of the Apostles (New Haven; London 2008).