V prvý deň týždňa zavčas ráno prišli k hrobu a priniesli voňavé oleje, čo si pripravili. Kameň našli od hrobu odvalený, vošli dnu, ale telo Pána Ježiša nenašli. Ako nad tým rozpačito uvažovali, zastali pri nich dvaja mužovia v žiarivom odeve. Zmocnil sa ich strach i sklonili tvár k zemi. Ale oni sa im prihovorili: „Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu. Vstal z mŕtvych. Spomeňte si, ako vám povedal, keď bol ešte v Galilei: „Syna človeka musia vydať do rúk hriešnych ľudí a ukrižovať, ale on tretieho dňa vstane z mŕtvych.“ Tu sa rozpamätali na jeho slová, vrátili sa od hrobu a toto všetko zvestovali Jedenástim i všetkým ostatným. Bola to Mária Magdaléna, Jana a Mária Jakubova. A s nimi aj iné to rozprávali apoštolom. Ale im sa zdali tieto slová ako blúznenie a neverili im. No Peter vstal a bežal k hrobu. Keď sa nahol dnu, videl tam len plachty. I vrátil sa domov a čudoval sa, čo sa stalo. (Lk 23,1-12)
Staroveká židovská legenda z apokryfnej knihy „Život Adama a Evy“ rozpráva, že Adam, pri svojej poslednej chorobe, poslal syna Seta, spoločne s Evou, do oblasti raja, po olej milosrdenstva, aby bol ním pomazaný, a tak sa uzdravil. Po modlitbách a plači obidvoch, keď hľadali strom života, sa im zjavil archanjel Michal, ktorý im povedal, že nezískajú olej zo stromu milosrdenstva, a že Adam musí zomrieť. Kresťanskí lektori následne pridali k týmto slovám archanjela slová útechy. Archanjel vtedy povedal, že po 5500 rokoch príde milovaný Kristus Kráľ, Boží Syn, ktorý pomaže svojim olejom milosrdenstva všetkých tých, ktorí v neho uveria. „Olej milosrdenstva večnosti vo večnosti bude daný tým, ktorí sa budú musieť znovuzrodiť z vody a Ducha svätého. Vtedy Boží Syn, bohatý na lásku, Kristus, zostúpi do hĺbok zeme a bude viesť tvojho otca do raja, ku stromu milosrdenstva“. V tejto legende sa stáva viditeľné všetko súženie človeka pred osudom choroby, bolesti a smrti, ktorý nám bol stanovený. Je tu evidentný odpor človeka voči smrti: niekde – opakovane si mysleli ľudia – by mala existovať medicína proti smrti. Skôr, či neskôr by sme mali nájsť liek, nielen proti tej, alebo inej chorobe, ale aj proti skutočnej fatálnosti, proti smrti. Teda, mal by existovať liek nesmrteľnosti.
Aj dnes ľudia hľadajú takúto liečivú látku. Aj súčasná vedecká medicína hľadá, aj keď práve nie s cieľom vylúčiť smrť, ako odstrániť čo najviac príčin smrti, ako ju čo najviac oddialiť, ako mať stále lepší a dlhší život. Zamyslime sa však na chvíľu: ako by to bolo v skutočnosti, ak by sme dokázali, možno nie úplne vylúčiť smrť, ale oddialiť ju na nekonečno, a tak dosiahli vek niekoľkých sto rokov? Bola by to dobrá vec? Ľudstvo by stárlo výnimočným spôsobom, ale pre mladých by tu nebolo viac miesta. Zhasla by schopnosť inovácie a nikdy nekončiaci život by nebol rajom, ale viac menej odsúdením. Skutočná medicína proti smrti, by mala byť iná. Nemala by priniesť iba jednoduché nekonečné predlžovanie tohto života. Mala by premeniť náš život z vnútra. Mala by v nás vytvárať nový život, ktorý bude skutočne schopný večnosti. Mala by nás premeniť takým spôsobom, aby sme nekončili smrťou, ale práve ňou začínali plnosť. To, čo je nové a vzrušujúce na kresťanskom posolstve, na evanjeliu Ježiša Krista, bolo a doteraz je to, čo sa nám hovorí: áno táto medicína proti smrti, tento skutočný liek nesmrteľnosti existuje. Našiel sa. A je prístupný všetkým. Tento liek sa nám daruje v krste. Začína v nás nový život, nový život, ktorý dozrieva vo viere a nestrácame ho smrťou starého života, ale práve a iba vtedy privádza k plnosti svetla.
Na toto pravdepodobne mnohí odpovedia: posolstvo samozrejme cítim, chýba mi však viera. A ten, kto chce veriť, sa bude pýtať: je tomu skutočne tak? Ako si to máme predstaviť? Ako sa uskutočňuje premena tohto starého života tak, aby sa v nej formoval nový život, ktorý nebude poznať smrť? Staroveký židovský spis nám aj v tom môže pomôcť, aby sme si vedeli aspoň predstaviť ten tajomný proces, ktorý v nás začína krstom. Rozpráva sa v ňom, ako prarodič Enoch je unesený až k Božiemu trónu. On sa však zľakol pred slávnostnou mocou anjelov a vo svojej ľudskej slabosti, nemohol kontemplovať Božiu Tvár. „Vtedy Boh povedal Michalovi – pokračuje Enochova kniha: Zober Enocha a zbav ho pozemského oblečenia. Pomaž ho lahodným olejom a obleč ho do odevu slávy! A Michal mi zobral môj odev, pomazal ma lahodným olejom, a ten olej bol viac ako žiarivé svetlo… Jeho nádhera bola podobná lúčom svetla. Keď sa na mňa pozrel, hľa bol som ako jedna z oslávených bytostí“ (Ph. Rech, Inbild des Kosmos, II 524).
Presne toto – byť oblečení do nového Božieho oblečenia – toto sa uskutočňuje pri krste, a to nám hovorí kresťanská viera. Samozrejme, táto výmena oblečenia je cestou, ktorá trvá celý život. To, čo sa udeje pri krste je začiatkom procesu, ktorý objíma celý náš život – robí nás byť schopnými pre večnosť, a tak v oblečení svetla Ježiša Krista sa môžeme objaviť pred Božou tvárou a žiť s ním navždy. V obrade krstu sú dva prvky, v ktorých sa táto udalosť vyjadruje a stáva sa viditeľnou aj ako potreba pre náš ďalší život. Je tu predovšetkým obrad vzdania sa a prísľubu. V starovekej Cirkvi sa pokrstený obrátil smerom na Západ, symbol temnôt, západu slnka, smrti a teda vlády hriechu. Pokrstený sa obrátil týmto smerom a vyslovil trikrát „nie“: diablovi, okázalosti a hriechu. Divným slovom „okázalosť“, teda diablovým prepychom, sa označovala nádhera starovekého kultu bohov a starovekého divadla, v ktorom sa ľudia s potešením pozerali na živých ľudí, ktorých divé šelmy roztrhali. To bolo odmietnutím istej kultúry, ktorá priväzovala človeka k uctievaniu moci, k svetu chamtivosti, lží, krutosti. Bol to akt oslobodenia sa od diktátu – spôsobu života, ktorý sa ponúkal ako potešenie a napriek tomu smeroval človeka k zničeniu najlepších kvalít človeka. Toto vzdanie sa – s oveľa menej dramatickým postupom – vytvára aj dnes podstatnú časť krstu. V ňom sa zbavujeme „starého oblečenia“ v ktorých nemôžeme stáť pred Bohom. Lepšie povedané, začíname si ich zobliekať. Toto vzdanie sa je skutočne prísľubom, ktorým podávame Kristovi ruku, aby nás On viedol a nanovo obliekol. Aké sú tie „staré šaty“, ktorých sa zbavujeme, aký je ten prísľub, ktorý vyslovujeme sa ukazuje, keď čítame v piatej kapitole Listu Galaťanom, a čo Pavol nazýva „diela tela“ – je to termín, ktorý presnejšie znamená odloženie starých šiat. Pavol ich takto menuje: smilstvo, nečistota, chlípnosť, modloslužba, čary, nepriateľstvá, sváry, žiarlivosť, hnevy, zvady, rozbroje, rozkoly, závisť, opilstvo, hýrenie a im podobné“ (Gal 5,19ss). To sú šaty, ktorých sa zbavujeme; to je odev smrti.
Potom sa pokrstený v starovekej Cirkvi obrátil na Východ – symbol svetla, symbol nového slnka histórie, nového slnka, ktoré vychádza, symbol Krista. Pokrstený tak určuje nový smer svojho života: vieru v trojjediného Boha, ktorému sa on odovzdáva. Tak nás sám Boh oblieka do odevu svetla, do odevu života. Pavol nazýva tieto nové „šaty““ovocím Ducha“ a opisuje ich nasledujúcimi slovami: „láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť“ (Gal 5,22).
V starovekej Cirkvi potom pokrsteného skutočne zobliekli zo šiat. Tak zostúpil do krstiteľnice a trikrát sa ponoril – je to symbol smrti, ktorý vyjadruje celú radikalitu tohto zoblečenia a výmeny šiat. Tento život, ktorý je nasmerovaný k smrti, ju pokrstený odovzdáva smrti, spolu s Kristom a Ním sa necháva ťahať hore v novom živote, ktorý ho mení pre večnosť. Potom, vystupujúc z krstných vôd, boli novopokrstenci oblečení do bieleho odevu, odevu Božieho svetla a prijímali zažatú sviecu, ako znamenie nového života, vo svetle, ktoré Boh sám v nich zapálil. Vedeli, že získali liek nesmrteľnosti, ktorý teraz, vo chvíli prijatia svätého prijímania, získava plnú formu. V ňom prijímame Telo vzkrieseného Pána a my sami prichádzame priťahovaní k tomuto Telu, a tak už sme schovaní v Tom, ktorý zvíťazil nad smrťou a vedie nás cez smrť. Počas storočí sa symboly strácali, ale podstatná udalosť krstu zostala rovnaká. On nie je iba umytím, a už vôbec nie trocha komplikovanejším prijatím do nového združenia. Je to smrť a vzkriesenie, zrodenie pre nový život.
Áno, liek proti smrti existuje. Kristus je stromom života, ktorý je opätovne prístupný. Ak sa ho budeme držať, vtedy sme v živote. Preto budeme v tejto noci vzkriesenia spievať celým srdcom aleluja, radostný spev, ktorý nepotrebuje slová. Preto Pavol môže Filipanom povedať: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa!“ (Flp 4,4). Radosti nemôžeme rozkazovať. Môže sa iba darovať. Vzkriesený Pán nám daruje radosť: skutočný život. My sme už skoro navždy uchovávaný v láske Toho, ktorému bola daná všetka moc na nebi a na zemi (por. Mt 28,18). Tak prosíme, s istotou, že budeme vypočutí, s modlitbou nad obetami, ktoré Cirkev vyzdvihuje v túto noc: Prijmi, Pane, modlitby tvojho národa, spolu s obetami, aby to, čo malo začiatok vo veľkonočných tajomstvách trvalo, ako tvoje dielo, ako liek pre večnosť. Amen.
Z Paschálneho príhovoru Benedikta XVI. 2011
