Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania.Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu.Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase. Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy a mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podlieha slabosti.A kvôli nej musí prinášať obety za hriechy, ako za ľud, tak aj za seba samého. Ale túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten, koho povoláva Boh tak ako Árona. Tak ani Kristus sa neoslávil sám, keď sa stal veľkňazom, ale ten, ktorý mu povedal: „Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil,“ ako aj na inom mieste hovorí: „Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.“ On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti; a bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť. A hoci bol Synom, z toho, čo vytrpel, naučil sa poslušnosti; a keď dosiahol dokonalosť, stal sa pôvodcom večnej spásy pre všetkých, ktorí ho poslúchajú, keď ho Boh vyhlásil za veľkňaza podľa radu Melchizedechovho. (Hebr 4,14 – 5,10)
„Máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna“ (Hebr. 4,14): tak začína úryvok z Listu Hebrejom, ktorý sme počuli ako druhé čítanie. Liturgia Veľkého piatku nám dovoľuje opäť pristúpiť k historickému prameňu kresťanského kňazstva. Ono je prameňom oboch naplnení kňazstva: služobného – biskupov a kňazov, a všeobecného – všetkých veriacich. Aj toto druhé naplnenie sa zakladá na obete Krista, ktorý, ako hovorí Apokalypsa, „nás miluje a svojou krvou nás oslobodil od hriechov a urobil nás kráľovstvom, kňazmi Bohu a svojmu Otcovi“ (Zjv 1, 5-6). Je preto životne dôležité pochopiť podstatu obety a Kristovho kňazstva, pretože na základe nich kňazi a laici, hoci odlišným spôsobom, majú niesť jeho pečať a snažiť sa žiť jeho požiadavky.
„List Hebrejom vysvetľuje, v čom spočíva novosť a jedinečnosť Kristovho kňazstva, nielen vo vzťahu k starozákonnému kňazstvu, ale ako nás dnes učia dejiny náboženstiev, vo vzťahu ku každej kňazskej inštitúcii, aj mimo Biblie. „Kristus, veľkňaz budúcich darov… raz navždy vošiel do Svätyne, a to nie s krvou capov a teliat, ale so svojou vlastnou krvou, a tak získal večné vykúpenie. Lebo ak už krv capov a býkov a popol z jalovice pokropením poškvrnených posväcuje, aby boli telesne čistí, o čo viac krv Krista, ktorý skrze večného Ducha sám seba priniesol Bohu na obetu bez poškvrny; očistí nám svedomie od mŕtvych skutkov, aby sme mohli slúžiť živému Bohu“ (Hebr. 9, 11-14) Každý iný kňaz ponúka niečo, čo je mimo neho, Kristus ponúkol sám seba; každý iný kňaz ponúka obete, Kristus ponúkol ako obeť sám seba! Sv. Augustín vystihol známym výrokom tento nový druh kňazstva, v ktorom kňaz a obeť sú to isté: „Ideo sacerdos, quia sacrificium“: Je kňazom, pretože je obeťou.“
V roku 1972 známy francúzsky učenec ponúkol tézu, podľa ktorej „je násilie tajnou dušou posvätna.“ Vskutku, na začiatku i v centre každého náboženstva je obeta, a obeta zahrňuje zničenie a smrť. Denník „Le Monde“ uvítal toto tvrdenie, hovoriac, že urobilo daný rok „rokom, ktorý by sa mal s hviezdičkou zaznamenať do kroniky ľudstva.“ Avšak, už pred týmto dátumom sa spomenutý učenec priblížil ku kresťanstvu a na Veľkú noc 1959 zverejnil svoje „obrátenie“ vyhlásením sa za veriaceho a navrátivšieho sa do Cirkvi. To mu umožnilo nezastaviť sa v nasledujúcich štúdiách analýzy mechanizmu násilia, ale poukázať aj na to, ako z neho vyjsť. Mnohí, žiaľ, neustále citujú Reného Girarda ako človeka, ktorý poukázal na spojenie medzi posvätnom a násilím, ale nehovoria o Girardovi, ktorý zdôraznil, že vo veľkonočnom mystériu Krista je úplný a definitívny rozpad takéhoto spojenia. Podľa neho Ježiš odhaľuje a ničí mechanizmus obetného baránka, ktorý robí násilie posvätným tým, že robí seba samého obeťou všetkého násilia.
Proces, ktorý vedie k zrodu náboženstva, je opačný, než vysvetlenie, ktoré o tom dáva Freud. V Kristovi je to Boh, ktorý sa obetuje, a nie obeť, ktorá, už obetovaná, býva následne pozdvihnutá do božskej hodnosti. Nie je to už viac človek, ktorý prináša obety Bohu, ale Boh, ktorý sa „obetuje“ pre človeka, vydajúc na smrť svojho jednorodeného Syna (porov. Jn 3,16). Obeť viac neslúži k zmiereniu božstva, ale skôr človeka, aby sa zriekol svojho nepriateľstva voči Bohu a svojmu blížnemu. Kristus neprišiel s krvou iných, ale so svojou vlastnou. Nezložil svoje hriechy na plecia iných – ľudí alebo zvierat – položil hriechy iných na svoje vlastné plecia: „Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo“ (1 Pt 2,24). Možno teda i naďalej hovoriť o obeti v spojení s Kristovou smrťou, a teda s Eucharistickou obetou? Dlhý čas citovaný vedec odmietal túto myšlienku, považujúc ju za príliš poznačenú myšlienkou násilia, ale potom napokon pripustil jej možnosť v prípade, že v Kristovej obete vidíme nový druh obety a že vidíme v tejto zmene zmyslu „centrálnu udalosť náboženských dejín ľudstva.“
Vnímaná v tomto svetle obeta Krista obsahuje výnimočné posolstvo pre dnešný svet. Kričí do sveta, že násilie je archaický pozostatok, návrat k prvotným štádiám ľudských dejín, ktoré sú už prekonané a – ak je to otázka veriacich – odsúdeniahodné a poburujúce oneskorenie v uvedomení si kvalitatívneho skoku, uskutočneného Kristom. Pripomína zároveň, že násilie je stratou. V takmer všetkých starovekých mýtoch je obeť porazená a kat je víťazom. Ježiš zmenil znamenie víťazstva. Ustanovil nový druh víťazstva, ktorý nespočíva v prinášaní obiet, ale v urobení sa obeťou. „Victor quia victima!“ – víťaz, pretože je obeťou, tak Augustín definuje Ježiša na kríži.
Súčasná hodnota obrany obetí, slabých a ohrozeného života, sa rodí na pôde kresťanstva, je to neskorý plod revolúcie uskutočnenej Kristom. Máme o tom aj záporný dôkaz. Len čo sa opustí kresťanská vízia (tak, ako to urobil Nietzsche) preto, aby sme oživili tú pohanskú, tento boj je prehratý a človek sa vráti k vyzdvihovaniu „silného, mocného, až k jeho najvrcholnejšiemu bodu, nadčloveku“, a kresťanské sa opisuje ako „morálka otrokov,“ dôsledok nemohúceho odporu slabých proti silným.
Bohužiaľ však tá istá dnešná kultúra, ktorá odsudzuje násilie, ho na druhej strane uprednostňuje a vyzdvihuje. Trhá si šaty pred niektorými preliatiami krvi, neuvedomujúc si, že im pripravuje cestu tým, čo sa dá vidieť na ďalšej strane novín, alebo na ďalšom pódiu, či v televíznom vysielaní. Potešenie, ktoré človek nachádza v opisovaní násilia a súťaž o to, kto bude prvý a najkrutejší, nerobí nič iné, ako k tomu prispieva. Výsledkom nie je očistenie sa od zla, ale navádzanie k nemu. Je znepokojujúce, že násilie a krv sa stali najvýraznejšími súčasťami filmov a videohier, že je človek k tomu priťahovaný a rád sa na to pozerá.
Ten istý citovaný vedec poukázal na matricu, ktorý spúšťa mechanizmus násilia. Mimetizmus, tá vrodená ľudská náklonnosť považovať za žiaduce veci, po ktorých túžia iní, a teda opakovať to, čo vidíme robiť iných. Psychológia „stáda“ vedie k vybraniu si obetného baránka, aby sa tak v boji proti spoločnému nepriateľovi – vo všeobecnosti je to ten najslabší, alebo odlišný element – našla vhodná umelá a aktuálna zhoda. K tomu ako príklad môžeme uviesť opakujúce sa násilie mladých na štadiónoch, šikanovanie v školách, ako aj manifestácie na námestiach, ktoré po sebe zanechávajú skazu a ruiny. Generácia mladých, ktorá mala vzácne privilégium nepoznať skutočnú vojnu a nebyť nikdy povolaná do zbrane, sa zabáva (pretože je to o hre, hoci hlúpej a niekedy tragickej) tým, že si vymýšľa malé vojny, poháňaná tým istým inštinktom, ktorý poháňal prvotnú hordu.
No existuje aj násilie oveľa horšie a rozšírenejšie, než to, ktoré je spôsobované mladými na štadiónoch a námestiach. Nehovorím teraz o násilí, páchanom na deťoch, ktorým si – bohužiaľ – poškvrnili ruky aj osoby, patriace ku kléru. O ňom sa aj tak dosť hovorí na iných miestach. Hovorím o násilí, páchanom na ženách. Toto je dobrá príležitosť pripomenúť ľuďom a inštitúciám, ktoré bojujú proti takémuto násiliu, že Kristus je ich najlepším spojencom. Jedná sa o násilie omnoho vážnejšie, nakoľko sa pácha často na mieste dobre ukrytom múrmi domácností, v nevedomosti všetkých, ba dokonca keď je ospravedlnená presudonáboženskými a kultúrnymi predsudkami. Obete sa ocitnú beznádejne osamotené a bezbranné. Iba dnes, vďaka podpore a povzbudeniu toľkých asociácií a inštitúcií, niektoré nájdu silu vyjsť na svetlo a obžalovať vinníkov. Množstvo z tohto násilia má sexuálne pozadie. Muž verí, že ukazuje svoju mužnosť násilnosťou voči žene, bez toho, že by si uvedomil, že ukazuje jedine svoju neistotu a zbabelosť.
A aký veľký kontrast sa prejavuje medzi konaním Krista a tým, ktoré možno zakúsiť v niektorých spoločnostiach, aj vo vzťahu k žene, ktorá pochybila! Fanatizmus zvoláva kameňovanie; Kristus, ľuďom, ktorí mu predviedli ženu, pristihnutú pri cudzoložstve, hovorí: “Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň” (Jn 8,7). Cudzoložstvo je hriech, ktorý sa pácha vždy vo dvojici, ale odjakživa bol iba jeden z nich potrestaný (a v niektorých častiach sveta je to tak až dodnes). Násilie proti žene nie je nikdy také nenávidené, ako vtedy, keď sa uhniezdi tam, kde by mala kraľovať vzájomná úcta a láska medzi manželom a manželkou. Je pravdou, že násilie nie je nikdy iba na jednej strane, že možno byť násilným aj len jazykom a nie rukami, no nikto nemôže vyvrátiť, že vo veľkej väčšine prípadov je obeťou žena.
Sú rodiny, v ktorých sa ešte stále muž cíti oprávnený zdvihnúť hlas i ruku proti ženám v domácnosti. Manželka i deti žijú pod neustálou hrozbou “otcovho hnevu”. Týmto prípadom je potrebné pekne povedať: Milí muži, Boh, stvoriac nás ako mužov, nám nedal právo nahnevať sa a biť päsťami po stole pre akúkoľvek maličkosť. Slová, adresované Eve po prvom hriechu: “On (muž) bude vládnuť nad tebou” (Gen 3,16), boli trpkou predzvesťou, ale nie oprávnením k tomu. Ján Pavol II. uviedol do praxe prosbu o odpustenie kolektívnej viny. Jednou z tých najvhodnejších a najnevyhnutejších, je prosba o odpustenie, ktoré jedna polovica ľudstva dlží druhej, muži ženám. Ona nesmie zostať všeobecnou a abstraktnou. Musí viesť obzvlášť tých, ktorí sa pokladajú za kresťanov, ku konkrétnym gestám obrátenia, k slovám odprosenia a ku zmiereniu vnútri rodín a spoločnosti.
Úryvok z Listu Hebrejom, ktorý sme čítali, pokračuje slovami: “On v dňoch svojho pozemského života so silným výkrikom a so slzami prednášal prosby a modlitby tomu, ktorý ho mohol zachrániť od smrti” (Hebr 5,7). Ježiš poznal celú surovosť situácie, v ktorej sa nachádza obeť; zadržané výkriky a tiché slzy. Naozaj, “nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami” (Hebr 4,15). V každej obeti násilia Kristus opäť prežíva mysterióznym spôsobom svoju pozemskú skúsenosť. Aj vo vzťahu k nej hovorí: “Mne ste to urobili” (Mt 25,40).
Židovská Veľká noc je predchodkyňou našej Veľkej noci a zároveň prostredím, v ktorom sa vyvíjala. To nás vedie k tomu, aby sme obrátili našu pozornosť na židovských bratov. Oni sami z vlastnej skúsenosti vedia, čo znamená byť obeťou kolektívneho násilia a aj pre toto sú schopní rozpoznať jeho súčasné symptómy. V týchto dňoch som dostal list od môjho židovského priateľa, a – s jeho dovolením, podelím sa o jednu jeho časť. Hovorí: “Sledujem s nechuťou násilný a sústredený útok proti Cirkvi, pápežovi a všetkým veriacim zo strany celého sveta. Použitie stereotypu, prenášanie zodpovednosti a osobná, ako aj kolektívna vina, mi pripomínajú najhanebnejšie aspekty antisemitizmu. Túžim teda vyjadriť Vám osobne, pápežovi a celej Cirkvi solidaritu mňa – žida, ako aj všetkých, ktorí v hebrejskom svete (a je ich veľa) spoluprežívajú tento pocit bratstva. Naša Veľká noc a vaša majú nepochybne rozdielne elementy, ale obe žijú v mesiášskej nádeji, ktorá nás istotne spojí v láske nášho spoločného Otca. Prajem teda Vám i všetkým katolíkom požehnanú Veľkú noc!“A aj my katolíci prajeme našim hebrejským bratom požehnanú Veľkú noc! Urobíme tak slovami ich starého majstra Gamaliela, ktoré sa dostali do židovského paschálneho sederu a odtiaľ prešli do najstaršej kresťanskej liturgie:
“On nás previedol z otroctva k slobode, zo smútku k radosti, zo zármutku k oslave, zo služby k vykúpeniu. A preto pred ním volajme: Aleluja!”
Z veľkopiatočného zamyslenia P. R. Cantalamessa
