Nikdy toho veľa nenarozprával. Skôr bol zádumčivý. No v ostatnom čase akoby uťal. Zmĺkol takmer úplne. Darmo sa mama a ocko pokúšali o rozhovor, zakaždým vycúval. Museli sa uspokojiť s odpoveďami typu: „dobre,“ „neviem,“ „hej,“ „nič.“
Napokon sa rodičia uzhodli, že tiež budú hrať jeho hru. Aj oni stíchli. Bolo to na nevydržanie, ale nesmeli povoliť, ak chceli, aby sa Vratko otvoril. Tri mĺkve dni boli ako večnosť.
„Mami,“ konečne preťal neznesiteľné ticho a rodičom spadol balvan zo srdca.
„Čo je, Vratko?“ usmiala sa na syna mama. Ocko bol tiež naporúdzi.
„Páči sa vám tento svet?“ spýtal sa priamo a bolo vidno, ako mu odľahlo. „Že sa ľudia zabíjajú, vraždia, že zomierajú nevinní, že…“ nedokončil. Hrdlo mu zovrelo a nemohol pokračovať, lebo chlapi neplačú.
Mamka si ho pritúlila a ochotne plakala zaňho. Bola v šoku, keď pochopila jeho mlčanie. Myslela si, že je zaľúbený, alebo dačo také. Ocko urobil všetkým čaj z byliniek, ktoré cez leto zbierali a keď sa pohodlne usadil, povedal:
„Vieš, Vratko, jedinou odpoveďou na tvoje trápenie je, aby si bol v pozore. Samozrejme, aby celá naša rodina bola v pozore. Rozumieš, čo ti chcem povedať?“ spýtal sa ocko.
„Ani trochu,“ úprimne odpovedal Vratko.
„Boh vie o každom tvojom kroku, o každej tvojej myšlienke, nech by si ju ako chcel utajiť. To, čo sa deje vo svete trápi aj mňa. Čo však s tým môžeme urobiť? Dôverujme Pánovi. A konajme podľa toho. Inak svet nezmeníme. Už rozumieš?“ Opäť sa spýtal ocko.
Vratko sa vymanil z mamkinho objatia a povedal: „Poďme sa pomodliť. Už dávno sme sa spolu nemodlili.“
© Júlia Hubeňáková, 29. 11. 2015 1. adventná nedeľa
Ježiš povedal svojim učeníkom: „Budú znamenia na slnku a mesiaci i na hviezdach a na zemi budú národy plné úzkosti a zmätku z hukotu mora a vlnobitia. Ľudia budú zmierať od strachu a očakávania toho, čo príde na svet, lebo nebeské mocnosti sa budú chvieť. Vtedy uvidia Syna človeka prichádzať v oblaku s mocou a veľkou slávou.
Keď sa to začne diať, vzpriamte sa, zodvihnite hlavu, lebo sa blíži vaše vykúpenie.
Dávajte si pozor, aby vaše srdcia neoťaželi obžerstvom, opilstvom a starosťami o tento život, aby vás onen deň neprekvapil. Lebo príde ako osídlo na všetkých, čo bývajú na povrchu celej zeme. Preto bdejte celý čas a modlite sa, aby ste mohli uniknúť všetkému tomu, čo má prísť, a postaviť sa pred Syna človeka.“ Lk 21, 25-28. 34-36
