Ak ste čo i len trošku v poslednej dobe sledovali rôzne médiá, určite ste aspoň v jednom z nich natrafili na tému Sviatku všetkých svätých. Návšteve hrobov sa venuje veľa článkov hlavne v printových médiách. Televízia rada prezentuje tzv. sťahovanie národov, ktoré, ja osobne, nikdy nevnímam až tak dramaticky, ako sa ho snaží zobraziť. Celé Slovensko sa presúva do svojich rodísk. Prečo? Čím to je, že okrem Vianoc a Veľkej noci sa dokážeme zmobilizovať, brať si dovolenky, cestovať. Treba si uvedomiť, že všetko sa deje hlavne kvôli rodine, príbuzným. Tento okruh sa ale v tomto čase rozširuje o viac ľudí. Spomíname a doslova navštevujeme aj svojich príbuzných, ktorí už nie sú medzi nami. Aj keď nám už na niektorých blednú spomienky, niektorých sme možno ani nepoznali, ale aj tak cítime, že patria k nám a niečo z nich je aj v nás. Oživujeme si spomienky, rozpamätávame sa na príjemne situácie, ktoré sme s nimi zažili. Takto všetkých, nás cezpoľných aj domácich, spája doslova smrť. Pripomienka zosnulých a uctenie ich pamiatky sa postará aj o nie tak časté rodinné stretnutia.
Smrť spája. Pre niekoho dosť tvrdé slová. Priznávam, že aj mne sa písali ťažko a rozmýšľal som, či ich vôbec použiť. Ale ja alebo aj vy ako veriaci by sme mali mať v pamäti jednu z hlavných informácií, v ktorú veríme, a to, že smrťou všetko nekončí, veríme, že smrťou začína niečo nové, niečo večné. Veď to je aj hlavným posolstvom dnešného evanjelia: „Kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem z Otca, aj ten, čo mňa je, bude žiť zo mňa.“ Preto sa vrátim k vzťahu smrť a spájanie. My veriaci veríme, že smrť nás spojí s Tým, za kým celý život máme ísť, s Tým, ktorý by mal byť našim cieľom. S Ježišom.
Mgr. Peter Chomjak
