Výlety na konci školského roka sú pre žiakov super výmysel. Horšie je to pre učiteľov. Celý deň mať oči na stopkách, nohy pripravené kedykoľvek zabehnúť svetový rekord na stovku a zásobu mikroténových vrecúšok do autobusu pre prípad…, viete čoho.
Pomaly sa blížili do mesta. Konečne vyhodia použité mikroténové vrecúška, niečo si zajedia, zapijú a hajde, najprv múzeum, potom nejaká veža a na záver to najlepšie: zoo. Každý si musel pre istotu zapísať evidenčné číslo autobusu. Deti frflali, ale panie učiteľky vedeli svoje.
„Ja už som v zoo bol a naša triedne nie,“ sprisahanecky utrúsil vodca triedy. „Ak chcete, prevediem vás.“ Hneď sa okolo neho nasúkalo zopár chalanov. Zavetrili dobrodružstvo. Budú bez dozoru. V zoo sa nenápadne odčlenili od svojich. Wau! Videli živého vlka, škeriace sa opice, papagájov, medveďa…, nevedeli, kam sa skôr rozbehnúť. Všade bolo plno školských výletov, len čo im zavadzali. Vodca sa po chvíli opäť ocitol pri medveďoch. Ako to? Tu už predsa bol. Modré tričko pred ním nepatrilo kamarátovi, bol to úplne cudzí chlapec. Spanikáril. Po chalanoch nebolo ani stopy. Mobil zabudol v autobuse. Začal bezhlavo pobehovať od skupinky ku skupinke.
„Nevideli ste našu triedu?“ pýtal sa dokola. Akurát, čo si vyslúžil posmech. Kto by už poznal jeho triedu, keď nepoznali ani jeho. Detí bolo čoraz menej a menej. Zvečerilo sa a zoo zatvárali. Unavený, so slzami na krajíčku, si sadol k jazierku s labuťami. Nevedel, čo má robiť. Skúšal to všetkými smermi a vždy skončil pri jazierku.
A potom? Potom sa stal zázrak. Z každej strany niekto prichádzal. Z jednej jeho triedna, z druhej ďalšia pani učiteľka a z ďalšej nejaký cudzí pán, asi strážnik.
„Pani učiteľka, prepáčte, ja sa už nebudem nikdy robiť múdrejší ako vy,“ zaprosil a prijal ponúkanú fľašu vody. Joj, či len bola dobrá.
© Júlia Hubeňáková, 21. 6. 2015 12. nedeľa v Cezročnom období
Keď sa zvečerilo, povedal Ježiš svojim učeníkom: „Prejdime na druhý breh.“ I opustili zástup a vzali ho so sebou, tak ako bol, na lodi. Boli s ním aj iné lode.
Tu sa strhla veľká víchrica a vlny sa valili na loď, takže sa loď už napĺňala. On bol v zadnej časti lode a spal na poduške. Zobudili ho a povedali mu: „Učiteľ, nedbáš o to, že hynieme?“ On vstal, pohrozil vetru a povedal moru: „Mlč, utíš sa!“ Vietor prestal a nastalo veľké ticho.
A im povedal: „Čo sa tak bojíte?! Ešte stále nemáte vieru?“
Zmocnil sa ich veľký strach a jeden druhému hovorili: „Čo myslíš, kto je to, že ho i vietor i more poslúchajú?“ Mk 4, 35-41
