V kostole bolo v ten deň pomenej ľudí. Väčšina pôjde na slávnostnú svätú omšu, lebo má prísť nejaký významný človek zo zámoria. Xénia s babičkou išli na prvú, lebo babičkin boľavý kĺb jej nedovolil byť v kostole pridlho. Sadli si do prvej lavice, čo najbližšie k obetnému stolu. Xénia bola rada, keď sa pri premenení mohla pozerať priamo na Ježiša. Omša bola v plnom prúde. Aj teraz, keď pán farár vyzdvihol hostiu do výšky a povedal: „Hľa, Baránok Boží…“, Xéniu zaliala taká čistá radosť. Veselo pozerala na Pána a odpovedala: „Pane, nie som hodná, aby si prišiel do môjho srdca, ale povedz iba slovo…“ Babička sa zamrvila, ale nepovedala nič. Keď vyšli z kostola, nedalo jej a spýtala sa: „Xénia, ty sa nevieš správne modliť? Ako si to v tom kostole vravela? Nepovedala si ´pod moju strechu´, ako si to vlastne povedala?“ Xénia sa zapýrila a odpovedala: „Babi, keď ja neviem, bola si niekedy pod našou strechou? Vieš koľko je tam prachu a harabúrd? Ja by som tam nikoho nepozvala.“ Babička pokrútila hlavou: „Ale veď to sa tým myslí srdce, nerozumieš?“ „Počúvala si dnes evanjelium, babi?“ nedala sa, „stotník vravel Pánu Ježišovi, že nie je hoden prísť pod jeho strechu a myslel tým strechu. Tak vieš, ja hovorím Pánu Ježišovi, že nie je hoden prísť do môjho srdca, lebo myslím srdce, aby som lepšie pamätala na to, že ho mám mať čisté, keď toto vyslovujem a keď ho prijímam. Napadlo mi to raz, keď som bola na pôjde. Hneváš sa, babi?“ „Nehnevám, moja zlatá, naopak, len rozmýšľam, že budeme musieť napísať pápežovi, aby zmenil liturgické texty,“ zakončila úsmevne babička a zjojkla pre ten boľavý kĺb. „Babi,“ akože sa urazila Xénia a mocne stisla babičkinu dlaň.
© Júlia Hubeňáková, 2. 6. 2013
Keď Ježiš skončil všetky svoje slová ľudu, ktorý ho počúval, vošiel do Kafarnauma. Tam mal istý stotník sluhu, ktorého si veľmi cenil, a ten bol na smrť chorý. Keď sa stotník dopočul o Ježišovi, poslal k nemu židovských starších s prosbou, aby prišiel a sluhu mu zachránil.
Oni prišli k Ježišovi a naliehavo ho prosili: „Zaslúži si, aby si mu to urobil, lebo miluje náš národ; aj synagógu nám postavil.“
Ježiš teda išiel s nimi. A keď už nebol ďaleko od domu, stotník poslal k nemu priateľov s odkazom: „Pane, neunúvaj sa, lebo nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Preto som sa ani nepokladal za hodného ísť k tebe. Ale povedz slovo a môj sluha ozdravie! Veď aj ja som človek podriadený vrchnosti a mám pod sebou vojakov. Ak daktorému poviem: ‚Choď!‘ ide; inému: ‚Poď sem!‘ tak príde; a svojmu sluhovi: ‚Urob toto!‘ on to urobí.“
Keď to Ježiš počul, zadivil sa mu, obrátil sa a zástupom, čo ho sprevádzali, povedal: „Hovorím vám: Takú vieru som nenašiel ani v Izraeli!“
A keď sa poslovia vrátili domov, sluhu našli zdravého. Lk 7, 1-10
